Slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho v roku A


Milovaní bratia a sestry! Hádam ešte nikdy v dejinách ľudia nemali toľko možností zábavy ako dnes. Najskôr to boli len rádiá, ktoré vydávali všelijaké zvuky, ale zároveň boli oknom do veľkého sveta. Pamätám si, že sme doma mali stále gramorádio. Starý gramofón s ihlou, ktorú ste museli presne položiť, ináč ste poškúlili platňu. A potom prišli na scénu magnetofóny. Hneď po novembrovej revolúcii ľudia v húfoch chodili do Viedne a nakupovali lacné magnetofóny, ktoré prehrávali dve kazety. Vtedy to bola veľká vec. A doba stále ide ďalej. Cédečka už pomaly končia, máme devedéčka, počúvame empétrojky. Technika nám umožňuje, aby sme sa zabávali takmer všade. Vďaka moderným prostriedkom nás piesne môžu sprevádzať všade, kam sa pohneme. Ľudia sa chcú zabávať. Chodíme do školy, do práce, máme veľa povinností, neskoro sa vraciame domov, sme unavení. Mnohí z nás si zvykli po návrate domov zapnúť televízor a pozerať všetko, čo len príde. Tá malá zázračná skrinka nás nielen informuje, ale rovno je našim spoločníkom. Keď je zapnutá, máme pocit, že nie sme sami. A možno sa aj zabavíme. Zábava a hluk nie je vždy to, čo práve potrebujeme. Zábava nám pomôže odreagovať sa, to je pravda. Ale rovnako pomáha prehlušiť naše srdce, naše svedomie, ten vnútorný hlas, ktorý sa z času na čas ozýva a najviac ho vnímame vtedy, keď sme v tichu.

V dnešnom Matúšovom evanjeliu nás Ježiš volá k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním. Vezmite sa seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Všimnime si dve skutočnosti. Ježiš sa nám dáva za vzor, keď hovorí, že je tichý a pokorný srdcom. Ale zároveň hovorí, že ak sa namáhame, máme prichádzať k nemu. Tieto veci spolu súvisia. Zvlášť na dnešnú slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho si uvedomujeme, že toto srdce Božieho Syna je naozaj tiché a pokorné. Koľkokrát sme čítali evanjeliá a Božie slovo, toľko ráz máme pred očami Ježiša, ktorý zjavuje Otca a pritom to nerobí násilne, nevyhráža sa, nenúti. Keďže je Bohom, ľudí presviedča sila tejto pravdy, ktorá z neho vyžaruje a jeho skutky: znamenia, zázraky, uzdravenia. Keď Ježiš zjavuje Boha, zjavuje lásku. Ľudia si to nemôžu nevšimnúť, s akou láskou sa skláňa k trpiacim a chudobným, s akou láskou prijíma hriešnikov a odpúšťa im. S touto láskou prežíva celé pozemské putovanie. A hoci na kríži po jeho smrti, keď mu vojak prebodol kopijou bok a vyšla z neho krv a voda, vidíme, že Ježiš mal ako človek také isté srdce, ako máme my – predsa len toto otvorené srdce je znamením nekonečnej Božej lásky. Ježiš mal veľké srdce, do ktorého sa vmestili všetci. S týmto veľkým srdcom slúžil, hlásal evanjelium, uzdravoval. S týmto srdcom sa rozhodol podstúpiť namáhavú krížovú cestu, aby na jej konci sa za nás nechal ukrižovať a zomrel za nás. Ježiš bol naozaj tichý a pokorný srdcom. Tak čítame aj v Pavlovom Liste Filipanom: „hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho znaku bol pokladaný za človeka“.

A tento Ježiš, ktorý je tichý a pokorný hovorí, že nás posilní, keď sa namáhame. Ako sa vlastne namáhame? Môžeme sa namáhať fyzicky, keď pracujeme a v duchu biblických slov „v pote tváre dorábame svoj chlieb.“ I vtedy nás Boh odmení, a v čase oddychu nás požehnáva, aby sme nadobudli nové sily, ktoré nám umožnia ešte lepšie slúžiť tým druhým. To isté platí o psychickej námahe. Z úradu a školy síce nás síce nebolia svaly, ale práca s ľuďmi a myslenie nás vyčerpáva, preto si rovnako potrebujeme oddýchnuť. Ale i po týchto slovách môžeme mať pocit, že to nie je jediná námaha, v ktorej nás posilňuje Ježiš. Je ešte iný druh námahy, ktorú vždy podstupujeme a pri ktorej sa nesmieme vzdať, ani upadnúť do malovernosti. Hovorím to o námahe za našu spásu. Keď sa hovorí o spáse, mnohí si ju nevedia predstaviť. Ba zdá sa, že je to akoby len nejaká zasľúbená zem, o ktorej veľa nevieme. Ale ťažkosti, ktoré každý človek počas života zakusuje, nám intuitívne napovedajú, že hádam musí byť aj niečo lepšie, ako to, čo prežívame. Bolo by však veľkou chybou, keby sme našu spásu spájali len so životom po smrti. Evanjelista totiž hovorí, že k Ježišovi majú prísť všetci, ktorí sa namáhajú, aby boli posilnení. Inými slovami: život je neustálym zápasom o účasť na Božom spoločenstve. A len ten, kto si to uvedomí, kto je ochotný a pripravený tento zápas podstúpiť, kto sa skutočne namáha, aby našiel v Božích očiach zaľúbenie; len ten bude posilnený a spásu naozaj získa. Moja spása sa začala pri krste, keď som sa stal Božím dieťaťom, vtedy som sa natrvalo začlenil do tohto Božieho spoločenstva. Ale zároveň mám pred sebou vlastný život, kde som každý deň vďaka veľkému daru slobody znova a znova postavený pred voľbu, v ktorej mám dosvedčiť, že som Boží, že chcem patriť Bohu.

Drahí bratia a sestry! Ak sa usilujeme žiť duchovne, vieme, čo to znamená zápasiť o vlastnú spásu. To sú naše veľké zápasy, ktoré sa odohrávajú v našom srdci. Ľudia o nich často možno ani netušia, len my vieme, že ich musíme vybojovať. Pritom v tomto svete je toľko možností, ako sa vzdialiť od Boha. Avšak náš svet je Božím dielom a vždy závisí len na nás, ako s týmito Božími darmi naložíme. Naše skutky, naše zmýšľanie svedčia o našom srdci. V Ježišovom srdci bola láska, ktorá sa rozlievala na všetkých. Čo by sa asi obrazne povedané „vylialo“ z nášho srdca, keby sme doň mohli nazrieť alebo otvoriť ho? Niekedy môžeme byť sklamaní sami zo seba, akí sme zlí. Koľko hnevu prechovávame voči druhým, ako sa nevieme ovládať, ako svojimi slabosťami ubližujeme najbližším; ako svojimi slovami urážame či ohovárame druhých, ako si hovieme v slabostiach a hriechoch, zvykli sme si na ne a vlastne ani nechceme spraviť niečo, aby sa zmenilo. Ale ak sme k sebe úprimní, tak čím sme starší, tak tým viac si uvedomujeme, že takýto postoj nás vnútorne ničí. Je totiž hrozné žiť vo vedomí, že vážne hreším, nič s tým nerobím a jedného dňa sa za svoj život budem zodpovedať pred večným sudcom. Niekedy nás môže premknúť apatia alebo pocit, že nevládzem, že som slabý a nedokážem žiť ináč. Ak sa nám zdá, že sme niekedy v podobnej situácii, pripomeňme si slová z dnešného evanjelia: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste unavení a aj vás posilním.“ A rovno sa pýtajme: „Verím tomu, že ma Ježiš posilní, keď sa budem k nemu utiekať?“, „Chcem zápasiť o svoju spásu?“ Usilovať sa o vlastnú spásu neznamená zabúdať na druhých, ignorovať ich. Práve naopak. Ak sa usilujem patriť Ježišovi a mať také srdce plné lásky ako mal on, tak sa usilujem čím plnšie žiť hlavné prikázanie „milovať Boha a blížneho ako seba samého.“

​Milovaní bratia a sestry! Zábava je dobrá. Život potrebuje rovnováhu medzi prácou, modlitbou a oddychom, či zábavou. Keby bolo niečoho príliš veľa alebo príliš málo, nebolo by to dobré. Zábava má zmysel, ak sa mám odreagovať. Ale zábava je neodpustiteľným hazardom, keď sa ňou snažím prehlušiť svoje srdce, svoje svedomie, keď sa tvárim, že nemáme žiadne vážne otázky, ktorými by som sa mal zaoberať. Dnešná slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho je vynikajúcou príležitosťou uvedomiť si, koľko Božej lásky sa vylialo z Ježišovho srdca do môjho života a koľko sa jej stále vylieva, aby som bol zahrnutý Božou milosťou a požehnaním. Dnešný sviatok je pre nás výzvou namáhať sa: nielen fyzicky alebo psychicky, ale namáhať sa o vlastnú spásu. A vždy vtedy, keď nevládzeme, keď sa nám život zdá ťažký alebo bremeno života neznesiteľné, spomeňme si na Ježišove slová z dnešného evanjelia, že tí, ktorí sa namáhajú a utiekajú k Bohu, budú aj posilnení. A toto vedomie Božej pomoci je pre nás veľkou nádejou, je povzbudením zápasiť o vlastnú svätosť, byť dobrým príkladom ľuďom okolo seba a budovať farské spoločenstvo, v ktorom nebude chýbať láska, nádej a vzájomná pomoc. Nech aj vďaka dnešnému sláveniu rastie v našich srdciach láska, ktorá nikdy nechýba tam, kde je prítomný Boh. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.