31. nedeľa cez rok A - 2011


Drahí bratia a sestry! Keď cítime, že sme slabí, že sa nám nedarí, hľadáme takého človeka, o ktorého by sme sa mohli oprieť. Väčšinou sú to naši príbuzní a priatelia. Takýto človek je nám oporou a keď mu dôverujeme, dokážeme s jeho pomocou zdolať mnohé prekážky. Ale beda, keby sme zistili, že nás dotyčný klamal alebo sa pretvaroval. Nie je nič horšie, ako keď sa človek cíti oklamaní alebo keď si uvedomí, že zase niekomu naletel. Ľudia si i tak, žiaľ, dôverujú navzájom stále menej. Ale keď by sme stratili k dôveru aj k najbližším, aký by to bol svet, v ktorom žijeme? Žiaľ, aj také veci sa stávajú. Rodičia bezhranične dôverujú deťom, a deti im buď nehovoria celú pravdu alebo, čo je ešte horšie, keďže sa už nechcú o nich starať alebo ľahko získať ich majetok, odsunú ich do domova dôchodcov. Koľko ľudí nás vyzýva, aby sme boli s k sebe milší, slušnejší, správali sa morálnejšie, rešpektovali Desatoro. Ale keď zistíme, že ani títo ľudia podľa Desatora nežijú, sme frustrovaní a zahanbení. Aj tom všetkom rozpráva dnešné evanjelium.

Pán Ježiš hovorí o farizejoch, ktorí zasadli na Mojžišovu stolicu. Oni sú tí, ktorí dobre poznajú predpisy zákona, ovládajú kultové predpisy, vedia čo, ako a kedy obetovať. Farizeji interpretovali Mojžišov zákon pre každodenné situácie. Mali prirodzenú autoritu, nemuseli sa jej nejako zvlášť domáhať. Celá izraelská spoločnosť ich rešpektovala. Napriek tomu Ježiš pred nimi varuje. Konštatuje: „Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte.“ Všimnime si, že Ježiš dôrazne oddeľuje autoritu farizejov, ktorá vyplývala z ich úradu a ich skutky, ktoré sú zlé. Je úplne v poriadku, ak v nejakej spoločnosti je autorita, ktorú všetci rešpektujú. Autorita totiž garantuje poriadok a zabraňuje chaosu v akejkoľvek oblasti. Keď je však niekto dlho na výslní, vždy je pokúšaný zneužiť moc, ktorá mu bola zverená. Túto skutočnosť opisujú kresťanskí mnísi, ktorí žili ešte v staroveku v pustovniach najmä v severnej Afrike a Blízkom Východe. Nedeje sa to tak, žeby dotyčný človek vedome konal proti Božím prikázaniam a zneužíval moc. Väčšinou je to tak, že dotyčný sa domnieva, že moc nezneužíva, len koná v medziach zákona. Mnísi hovoria o démonoch, ktorí na človeka útočia a využívajú všetky okolnosti života, aby nás znechutili a odvrátili od Boha. Pokušenie myslieť si, že som viac ako tí ostatní len preto, lebo mi bol zverený akýkoľvek úrad, je mimoriadne silné. S každým človekom zamáva, keď sa dostane z periférie na výslnie. Pokušenie myslieť si, že môj názor má väčšiu cenu len preto, lebo som nositeľom moci a ostatní sa musia podriadiť bez ohľadu na to, či môj názor je dobrý alebo zlý, je veľké. A čím dlhšie človek takýto úrad zastáva, tým pokušenie môže byť väčšie. Toto isté sa stalo farizejom. Boli zaslepení, už nevnímali znamenia čias, nedokázali vidieť v Ježišovi znamenie od Boha, vnímali pragmaticky len hrozbu vnútorného rozkolu a ohrozenie súdržnosti izraelského národa, videli len možnosť perzekúcie vlastného ľudu. Všetko toto sa ukazuje na konci Ježišovho života. Pilát z hrôzou zisťuje, že sa stal súčasťou hry židovskej aristokracie a tiež pragmaticky v mene zachovania vlastného postavenia nie je ochotný zápasiť o nejakého Ježiša. Vypočuje si ho, ale povie: „ja na ňom nenachádzam nijakú vinu.“ A zdá sa, že aj samotný Pán Ježiš si uvedomuje túto zaslepenosť farizejov, lebo hovorí, že „nevedia, čo robia.“

​Drahí bratia a sestry! Nemyslime si, že toto evanjelium sa týka len pár vyvolených na vysokých miestach. Ono sa vzťahuje na nás všetkých. Každý sa totiž môže dostať do situácie, keď zistí, že je dôležitý. Dôležití sú otec a mama v rodine; učiteľ v škole, kňaz vo farnosti, vedúci na oddelení, úradník za prepážkou a takto by sa dalo ďalej pokračovať. Každý z nás môže byť pokúšaný týmto démonom moci a byť presvedčený, že moje rozhodnutia sú správne už len preto, lebo mám nad niekým moc a ja som takto rozhodol. Toto všetko je však fatálny omyl, ktorý nielenže ubližuje ľuďom okolo nás, ale nás vytrháva zo spoločenstva s Pánom. Veľmi sa modlime za to, aby náš život nebol jedným veľkým klamstvom, v ktorom si budeme všeličo navrávať, iným ubližovať. Modlime sa za to, aby sme boli vnímaví na znamenia od Boha i ľudí, ktoré nám pomáhajú poznať pravdu o sebe samých. Farizeji boli zaslepení mocou a znamenia čias, ktorým bol Boží Syn, už vnímať nedokázali. Videli len človeka s provokatívnym myslením, ktorého sa snažili zbaviť, čo sa im aj naozaj podarilo. Dnešné evanjelium ponúka ešte druhé ponaučenie. Snažme sa vždy oddeliť autoritu toho, kto hovorí, od jeho životného príbehu. Robme tak najmä kvôli sebe. Mnohí nositelia autorít totiž vodu kážu a vínu pijú. Ako hovorí dnešné evanjelium: „zachovávajme všetko, čo nám povedia, ale podľa ich skutkov nerobme.“ Ak odmietneme dobré veci len kvôli zlému svedectvu toho, kto ich ponúka, škodíme len a len sebe.

Drahí bratia a sestry! Každý z nás potrebuje v živote mať pri sebe človeka, ktorý mu je oporou. Ak nás takýto človek sklame, sme frustrovaní. Snažme sa v pokore a statočne narábať so svojim životom. Nech je nám osud farizejov výstrahou, aby sme sa usilovali žiť v pravde a nenechávali sa unášať klamnými predstavami o vlastnej výnimočnosti. Diablovi by sa to síce páčilo, keby sme sa do takého stavu dostali, my však patríme jedine Bohu. A keď nám je zverená nejaká autorita, buďme citliví na znamenia čias, neodmietajme kritiku a s pokorou narábajme so všetkým, čo nám bolo zverené: s ľuďmi i s vecami. Toto je cesta, ako sa vyhnúť osudu farizejov, zostať nohami na zemi a patriť Bohu. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.