O proticirkevnosti médií trochu inak


Priznám sa, nerád používam výraz „proticirkevný“. Už samotné slovo oznamuje, že niekto je proti. A protivníka zvyčajne chápeme ako nepriateľa. Nie som si však istý, či v prípade novinárov ide tak často o našich neprajníkov. Toto slovo nerád používam aj z iného dôvodu. Ako kňaz a spovedník viem, že opakované nálepkovanie naozaj urobí z človeka toho, za koho je považovaný. Ak učiteľ žiaka považuje za lajdáka a nikdy ho nepochváli, dieťa túto rolu nakoniec príjme a bude na ňu hrdé. Obávam sa, že aj s médiami je to podobne.

Ak označíme svetské médiá za proticirkevné, škodíme si dvojako. Po prvé tým, že budujeme predsudky voči ľuďom, ktorí sú iní ako my. Ako kresťania by sme tak robiť nemali. Nálepkovanie ešte nikoho lepším neurobilo. Ale je tu aj druhá stránka mince. Označiť niekoho za nepriateľa znamená zahatať si cestu k akémukoľvek dialógu. Poviem to ináč. Ak ma niekto verejne označí za nepriateľa, tak nemôže rátať s mojou ochotou citlivo vnímať jeho argumenty v akejkoľvek diskusii. Spory a nedorozumenia sú najväčšou prekážkou vecnej debaty.

Je pravdou, že médiá nenarábajú s kresťanmi v rukavičkách. Pri kauze arcibiskupa Sokola na ňom nenechali suchého miesta. Treba však otvorene priznať, že otec arcibiskup im svojim skrývaním sa neustále nahrával na smeč. V tej chvíli stáli tisíce katolíkov pred dilemou. Nikdy nepochybovali o úrade, ktorý Mons. Sokol zastáva a mali voči nemu osobne veľkú úctu. Naraz sa však vynárali stále nové dôkazy. Boli všade. Poviem úprimne, bolo veľmi ťažké ho v takejto situácii obhajovať. Nie preto, že by sme nechceli alebo mu neverili. Ale preto, že v spoločnosti nepredložil hodnoverné dôkazy. Keby bol hneď na začiatku veci vysvetlil. Keby vystúpil pred verejnosť s krátkym vyhlásením a priznal si chybu, nemusel by čeliť niekoľko týždňov intenzívnemu tlaku zo strany médií. Zdá sa, že táto schovávačka ublížila nielen jemu, ale celej cirkevnej komunite pod Tatrami.

Nemyslím si, že médiá sú proticirkevné. Robia si svoju prácu. Komunikácia cirkvi s médiami síce v posledných rokoch pokročila, má však stále rezervy. Postoje médií voči nám sú determinované dvoma vecami. Po prvé neinformovanosťou. Mnohí novinári nevedia, ako cirkev funguje z vnútra, neovládajú terminológiu, nevidia veci v súvislostiach. Väčšina nepraktizuje náboženský život. Do istej miery im chyby nemožno zazlievať. Skôr je to výzva pre cirkev, aby sa im viac otvorila. Ak budú mať osobnú skúsenosť s cirkvou ako otvorenou inštitúciou, kde nájdu ľudí pripravených ich počúvať, potom môžu písať ináč. Možno niekto z nich nájde cestu ku viere. Ale má to háčik. To je tá druhá vec. Nesmieme ich považovať za nepriateľov a označovať ich za proticirkevných. Urobiť to znamená skončiť s rozhovormi ešte na začiatku. Som presvedčený, že zlomyseľníci medzi žurnalistami sú v menšine.

Často sa rozčuľujeme, čo novinári píšu o cirkvi. Ale ponúkame im dostatočne kvalitné informácie, aby písali ináč? Poviem príklad z posledných dní. Na úrade vlády leží návrh nariadenia, podľa ktorého sa budú neštátnym, a teda aj cirkevným školám významne krátiť finančne príspevky, čo môže viesť k ich likvidácii. Evanjelici ihneď v tlačovej správe pre TASR opísali, čo to konkrétne bude pre nich znamenať. Viaceré sekulárne médiá to prebrali. Máme viac cirkevných škôl. Chcú ich zlikvidovať. My mlčíme. To nám na nich nezáleží?

Som presvedčený, že spolupráca s novinármi je možná. Snahy tu sú. Komunikácia so žurnalistami musí najskôr fungovať na ľudskej rovine. Takže žiadni nepriatelia, ale normálni ľudia s vlastnými problémami a životnými osudmi, ktorým treba rozumieť. Tie často určujú, čo o cirkvi napíšu. A to je dôvod aj na spytovanie svedomia.

Verím v ľudské dobro. Tak ma to učí Ježiš. Vidieť v každom človeku Božie dieťa. A to narobí za života kopec chýb. Nepodozrievajme ľudí hneď zo zlých úmyslov. O pravdivosti kresťanstva nič nepresvedčí tak ako žitá láska. Toto je naša cesta.

​Publikované: http://www.postoy.sk/node/1131

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.