O tajomstve smrti


Sviatok všetkých svätých a spomienka na zosnulých sú v našich krajoch spojené so začínajúcou sa zimou. V horských oblastiach neraz vlastnými rukami chránime plamene sviečok pred silným vetrom či dažďom, prestupujeme z nohy na nohu, aby sme zahnali chlad. Pred štyrmi rokmi som v Ríme zažil prvého novembra tridsaťstupňové teploty. V takom teple chuť páliť sviece nie je veľká. To podstatné však zostáva. Spomienka na ľudí, ktorých si Boh povolal k sebe. Všetci máme na koho spomínať. A s pribúdajúcim vekom bude čoraz viac miest, kde sa budeme na cintoríne zastavovať. Prvé novembrové dni nie sú len spomienkou na zosnulých, ale pripomenutím si vlastnej smrteľnosti. Toto vedomie je často jediným presvedčivým argumentom, aby sa človek správal zodpovedne. Koľkí zmenili pohľad na svet a ľudí pod vplyvom vážnej choroby či nešťastia! Ako pochopiť tajomstvo smrti?

Biblický pojem smrti je náboženský. Život je Božím darom, zhrnutím všetkých dobrodení, smrť je naopak súhrnom zla a utrpenia. Pre starozákonného človeka sa ňou končila každá náboženská aktivita a vzťah so živým Bohom. Predčasná smrť bola chápaná ako trest za hriech. Prítomnosť Boha však dávala nádej, že „spravodliví“ prejdú touto skúškou. Aj pre Ježiša bola smrť prahom, ktorý musel prekročiť. Viedla k jeho osláveniu.

Teológia po stáročia dáva do súvislosti nevyhnutnosť smrti s dedičným hriechom. Konštatuje to aj Druhý vatikánsky koncil. Avšak intuícia navráva, že tým nie je o tajomstve smrti povedané všetko. Toto hovoria aj takí velikáni ako Rahner či Balthasar. Biblia hľadí na smrť ako na udalosť, ktorá patrí do tajomstvá spásy. Súčasne zdôrazňuje, že človek nie je prirodzene „nesmrteľný.“ Nesmrteľnosť je nezaslúženým darom. Nie je prisudzovaná iba duši, ale je synonymom pre večný život celého človeka. Ako hovorí Vladimír Boublík, „sme síce stvorení ako smrteľní, ale určení pre nesmrteľnosť.“ Večný život môžeme získať, len ak prekročíme túto hranicu. To znamená, že dar nesmrteľnosti smrť nevylučuje, ale ju predpokladá.

Hoci sme povolaní k večnému životu, žijeme pod hrozbou smrti, nedokážeme sa jej vyhnúť. Avšak prísľub večného života definitívne vylučuje túto možnosť. Ak sa má naplniť prísľub nesmrteľnosti, daný Bohom, musela byť smrť ako definitívna bodka za životom vylúčená.

S hriechom prvých rodičov vstúpila na svet i smrť. Nešlo len o fyzickú smrť (tá ani u prvého človeka, nakoľko bol stvorením, a teda konečným, ohraničením bytím, vylúčená nebola), ale o definitívnu smrť, ktorá je spojená s odvrátením sa od Boha. Ak sa hriešnik odmieta podriadiť Bohu, stráca prísľub nesmrteľnosti. Je veľkou tragédiou, že v tomto prípade fyzická smrť nemôže byť prekonaná nezaslúženým darom večného života. V okamihu smrti človek stráca možnosť realizácie vlastnej budúcnosti. Odchádza zo sveta. Definitívne a neodvolateľne. Hriech ponúka zomierajúcemu jediné východisko: večné zatratenie. Zo smrti sa stáva odsúdenie. Človek, ktorý sa nezmieri s Bohom, prežíva smrť ako odhalenie absurdnosti slobody. Vzbura voči Stvoriteľovi ju pripravila o možnosť premôcť smrť. Takýto odchod zo sveta Písmo nazýva „smrťou v Adamovi.“

„Smrť v Kristovi“ má odlišný obsah. Podľa Boublíka „vedie z dejín, ktoré sú ovládané možnosťou smrti, do večného života, ktorý túto možnosť definitívne prekračuje.“ Nestráca na tragickosti, ale nie je odsúdením, lež časom prerodu, bránou k budúcnosti, ktorú charakterizuje spoločenstvo a láska. V tomto zmysle iba smrť v hriechu je definitívnou smrťou, lebo ničí možnosť realizácie vlastnej slobody. V každom prípade je smrť najťažšou skúškou, ktorú Boh ľudstvu pripravil. A neuchránil od nej ani vlastného Syna. Zdá sa, že je Božím želaním, aby umierajúci človek aj v ľudsky beznádejnej situácii vyznal vieru, nádej a lásku.

Ak si uvedomíme vlastnú smrteľnosť, viera v zmysel sa môže javiť zbytočná. Nádej do budúcnosti ako naivná ilúzia. Tejto skúške viery sa nevyhne nikto. Skúsenosť prázdnoty u mnohých svätcov je najlepším dôkazom. Niet väčšej úzkosti. U veriaceho človeka paradoxne môže existenciálna vyprahnutosť byť ešte umocnená Božím mlčaním. Človek dôjde k priepasti ničoty a nedostatočnosti. V predtuche smrti a vo chvíľach utrpenia môže zakúsiť Božiu neprítomnosť. Jeho mlčanie.

Tajomstvo smrti zostáva hádankou. Avšak vieme, že Boh chce lásku prežívanú v utrpení a smrti. Máme jedinú istotu: tajomstvo lásky a utrpenie so smrťou sú v dejinách spásy neoddeliteľné.

Po tieto dni budeme v tichosti stáť pri hroboch našich drahých zosnulých. Modliť sa za tých, ktorí čakajú na pohľad do Božej tváre. Prosiť o orodovanie, aby naši svätí nám pomáhali kráčať životom. Je tu čas spomínania. Možno nás prenikne akási zvláštna clivota či bázeň. Poďakujme za prežité. A majme pred očami krehkosť každého dňa, ktorý nám bude ešte darovaný. Snáď to pomôže dívať sa na svet a ľudí ináč. Správať sa zodpovednejšie. Toto je najlepšia príprava, aby sme jedného dňa v najťažšej skúške obstáli aj my.

​Publikované: http://www.postoy.sk/node/1623

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.