Zachovať si vlastnú tvár


Jediná reality show, ktorú dokážem pozerať, je Superstar. Nezaujímajú ma kastingy, ani Hviezdna rota, ale finále. Desať mladých ľudí sa predvádza na pódiu, aby ukázali spevácke kvality. V prvom finálovom kole pred každou piesňou rozprávali o deťoch rodičia. Čo s nimi prežili, akí boli. Rodičovské príhovory ma milo prekvapili. Viacerých súťažiacich formovalo kresťanstvo. Doba sa mení. Kým v nedávnych rokoch sme len opatrne vyťahovali zo šuflíka fotografie z náboženských slávností, dnešní ľudia sú smelší. Náboženská sloboda nie je ohrozená a zdá sa, že sa pomaly učíme otvorene hovoriť o prežívaní viery. Spoločnosť otrasená štyridsaťročnou vládou komunistov začína vnímať náboženstvo ako normálnu súčasť života. Je to dobrý signál aj pre cirkvi. Ukazuje sa, že s náboženským vyznaním musia v budúcnosti všetci počítať. Rodičia superstaristov ukazovali fotografie z prvého svätého prijímania ako to najcennejšie. Verejne priali deťom Božiu pomoc. Čas ukáže, či náboženskosť rodičov budú ratolesti s odstupom času vnímať len ako povinnú jazdu, ktorej sa nemohli vyhnúť alebo na vzťahu k Bohu a živote v Cirkvi postavia ďalšie životné putovanie.

Nebudú to mať jednoduché. Svet šoubiznisu veľa dáva, ale berie ešte viac. A nemám na mysli len stratu súkromia. Úspešní ľudia sú vždy v pokušení myslieť si, že strojcom blaha sú oni sami. Egoistické postoje ľahko privedú jednotlivca do začarovaného kruhu. Dostať sa z neho vyžaduje nielen pevnú vôľu, ale aj pomoc zhora. Avšak počítajú ešte dnes úspešní ľudia s Bohom? Často nie. V časoch konjunktúry je ich na Slovensku stále viac. Napriek náboženskej výchove z detstva myšlienka na Boha prichádza až v čase krízy. A to je škoda. Takto vyzerá konkrétny dôsledok konzumného spôsobu života. Z jednej strany náboženstvo najmä vďaka cirkevným inštitúciám vstupuje v pravidelných etapách do života jednotlivca. Zároveň sme svedkami, že s náboženským rozmerom človeka v bežnom živote počíta len málokto. Povedzme si príklad. Nadnárodné firmy majú vypracované pre zamestnancov sociálne programy, snažia sa ich čo najviac zainteresovať na chode firmy, budujú ich lojalitu. Možno ponúkajú antistresový program alebo psychológa. Vytvárajú dojem, že na tom stojí všetko. To je však zásadný omyl.

Nedávno som čítal blog štyridsaťročného pána. Doslova napísal, že keby neveril v Boha, tak by si už neraz siahol na život. Možno si povzdychnúť, že ide o extrém. Avšak v tejto výpovedi sa skrýva podstata. Bez viery v Boha a jeho pomoci by mnohí nedokázali fungovať v praktickom živote. Kresťania nie sú slabosi, ktorí potrebujú barly, aby prežili. V živote sa neraz dostaneme do ťažkých situácii. Choroba, rodinné problémy, neusporiadané vzťahy, smrť blízkeho, starosti s deťmi, strata zamestnania životného partnera, neutíchajúce hádky. Čo o tom vedia zamestnávatelia? Nič. Pritom je každému jasné, že ťažká osobná situácia určite vplýva na pracovný výkon. Čo robia firmy, aby pomohli jednotlivcovi dať sa dokopy? Nič. O náboženstve sa síce hovorí, ale jeho dopad na fungovanie spoločnosti sa prakticky neuznáva.

Dnešný hospodársky rozvoj ponúka najmä mladým ľuďom obrovské možnosti uplatniť sa. Pracujú nie osem, ale aj desať či dvanásť hodín denne. Je pochopiteľné, že v taktom hektickom tempe nemajú čas nájsť si stabilný vzťah, založiť rodinu a vychovávať deti. Chýba im čas na seba. Keď ho už majú, tak si radšej pospia. Z tohto pohľadu ľuďom uťahaným prácou nezazlievam, že v nedeľu ráno nevstanú do kostola. Katolícka cirkev na tieto trendy už niekde reagovala. Pribúdajú farnosti, kde sa nedeľné omše presúvajú do popoludňajších hodín.

Ak robíme, čo nás baví, máme šťastie. Ak motivácu pracovať „posilňuje“ nesplatená hypotéka či ďalšie pôžičky, strávime v zamestnaní celé dni. Stále platí, že čím dlhšie pracujeme, tým viac musíme oddychovať. Čím je povolanie psychicky náročnejšie, o to skôr potrebujeme vypnúť. Avšak duchovný život nemá dovolenku. Všetci potrebujeme pravidelnú modlitbu i úvahu nad Svätým Písmom, aby sme čerpali duchovnú silu pre zvládanie každodenných povinností. Rozhovor s Bohom pomáha získať nadhľad nad životom. V modlitbe stojíme pre Pánom v celej nahote, so všetkými čnosťami i neresťami. Prostredníctvom Božieho Ducha poznávame pravdu o sebe. Za tých pár chvíľ osobnej modlitby sa môžeme dozvedieť veľmi veľa. Modlitba potrebuje čas. Ak ju odsúvame na poslednú chvíľu, škodíme sami sebe.

Život v sekularizovanej spoločnosti prináša nové výzvy. Jedno je isté. Aj zaujímavá a dobre platená práca sa dá zosúladiť s duchovným životom. V časoch úspechu si spomeňme na Ježišove slová, že aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho čo má. Kvalitný duchovný život, ktorý spočíva v každodennej osobnej modlitbe, spytovaní svedomia a účasti na nedeľnej bohoslužbe, pomáha zostať pri zemi. Vedieť o sile schopností, ale i malosti ducha. Spoločenstvo s Bohom nie je módnym výstrelkom, skôr každodennou nevyhnutnosťou. Cesta, na ktorej si môžeme zachovať citlivé svedomie a vlastnú tvár. Nech by sme boli kdekoľvek.

​Publikované: Viera a život . - Roč. XVII, č. 6 (2007), s. 9-14 .

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.