Počúvať Boží hlas


Duchovná cesta žiadneho človeka nie je priamočiara. Prežívame dobrodružstvo života. Raz máme chvíle lepšie, potom zase horšie. Viera síce nie je otázkou citu, emócie však určite patria ku viere. Aj ľudia s pevnou vôľou či vybudovanými morálnymi vlastnosťami môžu v duchovnom živote zažiť stav vyprahnutosti. Máme pocit, že sme príliš slabí. Najmenšie duchovné úkony vykonávame len s veľkým sebazapieraním. Takýto stav môže trvať týždne, mesiace a v ojedinelých prípadoch aj roky. Duchovný život sa skladá z obdobia apatie, nezáujmu a obdobia rastu. Dlhý čas môžeme zápasiť s maličkosťami, cítiť sa zviazaní vlastnou neschopnosťou. V takých chvíľach sa osobné zlyhanie či hriech stáva bludným kruhom, z ktorého sa na prvý pohľad len ťažko hľadá východisko. Toto obdobie netrvá večne. Aj v čase apatie a nezáujmu o duchovné veci, keď sa musíme nútiť aspoň ku krátkej modlitbe, ktorá neprináša radosť a vnútorné upokojenie, treba vytrvať. Pravidelná modlitba, hoci krátka a vykonávaná s námahou, je vždy lepšia ako žiadna. Už duchovní otcovia púšte vedeli, že Boh nenecháva človeka v temnotách, aby to bolo nad jeho sily. Spolupráca človeka s Prozreteľnosťou môže priniesť viac osobnej zrelosti, spätosti s trojičným spoločenstvom, a teda aj viac odhodlania pracovať pre Božie kráľovstvo.

Stačí malý impulz „zhora“ a môžeme získať stratenú silu, schopnosť konať veľké veci, uskutočňovať dobro napriek vonkajším prekážkam, obetovať sa. A čo môže byť takým impulzom? Boží dotyk prichádza nečakane. Cez Sväté Písmo, účasť na liturgii, čítanie literatúry, modlitbu, dobre vykonanú sviatosť zmierenia, počas adorácie, ale aj prostredníctvom dobrých priateľov či skutkov obety. Ak sa náhle dostaneme do takejto zvláštnej Božej priazne (a každý človek to môže poznať), treba ju využiť naplno. Na prvom mieste treba prejaviť Pánovi vďačnosť. Začnime robiť, na čo sme si doteraz netrúfli, ale kdesi hlboko v srdci sme cítili, že je potrebné spraviť to. Božia priazeň je časom milosti, dáva silu k trvalým zmenám. V takom období sa viacej modlime. Ak prežívame Boží dotyk, vrhnime sa do jeho náruče. Povedzme spolu s Pannou Máriou: „Hľa tvoja služobnica, tvoj služobník, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Keď sa človeka dotkne Boh, odhodlanie nevzdať sa rastie. Zmeny sú blízko. Netreba prepásť túto príležitosť. Vďaka pomoci Ducha Svätého uvidíme seba samých v inom pohľade. Keďže sme slabí ľudia, poznačení aj po krste následkami dedičného hriechu, naše konanie by malo smerovať k získaniu nových síl pre zápas s pokušeniami. Tam hrozí, že sa prikloníme ku zlu. Bez Božej pomoci to však nedokážeme. Kým v čase duchovnej vyprahnutosti je modlitba nutným zlom alebo povinnosťou, ktorú chceme mať čím skôr za sebou, obdobie duchovného osvietenia je ideálne na rast v trojičnom spoločenstve. Každodenné zápasy nás vyčerpávajú. Potrebujeme sa „dobiť“ ako batéria. Nejde len o psychosomatickú rovinu, kde pohoda v jednej sfére sa odrazí v druhej. Boli sme stvorení, aby sme žili v Božom spoločenstve, duchovnú dimenziu preto nemôžeme ignorovať.

Biblické spisy dosvedčujú, že Boh sa človeku vždy prihováral. Otváral mu nový obzor, naznačoval cestu, nabádal k lepším rozhodnutiam. Aj dnes sa prihovára, stojí blízko nás. Boží hlas zaznieva bez ohľadu, či sa nám darí alebo nie. V niektorých situáciách sa Stvoriteľ môže zdať vzdialený. Avšak viera nie je o krásnych pocitoch, ale o vernosti a dôvere. Treba si ju zachovať. A keď nám Pán po chvíľach skúšky daruje svetlo, ešte viac mu prejavme lásku a oddanosť. Toto sú „pramene spásy“, z ktorých neubúda. Neutíchajúci, životodarný Boží hlas.

​Publikované: Viera a život . - Roč. XVIII, č. 1 (2008), s. 40-41 .

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.