Financovanie cirkvi, ako ďalej?


Rámcová zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou predpokladá štyri čiastkové zmluvy. Dve už máme. Prijatie tretej, o výhrade svedomia, je v nedohľadne. Najmä preto, že sa okolo nej vytvorila hysterická atmosféra, kde nebolo možné normálne diskutovať. Zostala zmluva o financovaní cirkvi. Zdá sa, že v tejto chvíli nás do jej prijatia nič netlačí. Cirkvi požívajú na Slovensku istú exkluzivitu, takže je prakticky vylúčené, žeby sa ktorákoľvek politická sila pokúsila zaviesť hocijaký model proti ich vôli. Z jednej strany to poteší. Získaný čas je výzvou, aby sme prišli s vlastnou ponukou.

Z prostého dôvodu. Súčasný model financovania cirkví je zlý. Mám na mysli najmä financovanie ústredí cirkvi a platov duchovných. Charakterizoval by som ho takto: štát sa tvári, že nás dostatočne platí a my sa tvárime, že z toho žijeme. Ani jedno však, až na výnimky, nie je pravda. Platy kňazov sú neadekvátne ich dosiahnutému vzdelaniu a práci, ktorú vykonávajú. Ešte šťastie, že cirkev má vlastné príjmy. Omšové štipendiá, štóla, milodary, zbierky. Keď hľadáme vhodný model financovania, nezačíname od nuly. Európa ponúka niekoľko vzorov, ktoré môžeme zhodnotiť.

Pozitívom cirkevnej dane je pravidelný príjem. Nemecká cirkev je naozaj bohatá. Z veľa peňazí sa dá aj veľa uskutočniť. Cirkevná daň však viedla aj k obrovskej byrokracii. Miestne biskupské úrady zamestnávajú kopec úradníkov na všakovakých oddeleniach, ktoré neraz vedú kňazi. Venovať sa úradníckej práci v krajine s nedostatkom kňazov, je dosť veľký luxus. Vďaka vysokým príjmom biskupské úrady dotujú réžiu mnohých kostolov a cirkevných budov. Na Slovensku sa veriaci na ich réžiu skladajú sami, takže nasledovať tento príklad by bolo krokom späť. Najväčším problémom nemeckého modelu je priama spojitosť medzi platením dane a zotrvaním v cirkvi. Kto nechce platiť, musí z nej vystúpiť. Aj do našich farností prichádzajú každoročne úradné žiadosti z Nemecka o výstupoch Slovákov. Aké malicherné a zbytočné odchádzať z Katolíckej cirkvi kvôli peniazom.

Pri hľadaní ideálu sa najčastejšie spomína Taliansko. Asignačný model neznamená daň navyše. Ide o malú čiastku, kde každý daňovník označí, či ju venuje cirkvi alebo kultúrnej ustanovizni. V tomto modeli financovania duchovných sa plat delí na dve zložky. Na jednej strane je centrálna inštitúcia, ktorá podľa jasných pravidiel prerozdeľuje eurá získané od daňových poplatníkov. Výšku druhej čiastky, ktorú kňazovi každý mesiac dopláca farnosť, kde pôsobí, určuje väčšinou miestny ordinár. Výška takéhoto platu garantuje duchovným solídny príjem. Tento model môže v mnohom inšpirovať.

Pri financovaní duchovných sa treba vyhnúť dvom extrémom: Kňaz by nemal byť platený len bezprostredne svojimi farníkmi, lebo ho to môže obrať o nezávislosť. Jeho príjem by však nemal byť závislý len od počtu odpracovaných rokov, či úradu, ktorý v cirkvi zastáva, ale aj od jeho pracovného nasadenia a výkonu. Kňaz by mal dostávať istú sumu, životné minimum, napríklad od diecézy alebo inej centrálnej inštitúcie, ktorá by rozdeľovala peniaze získané z daní alebo osobných darov. Diecézny biskup by určil, akú sumu doplatí svojmu kňazovi farnosť. Zároveň by ponechal priestor farníkom, aby svojho kňaza mohli zvlášť oceniť. Napríklad osobitnou zbierkou (čo niekde aj funguje). Tak by sa zvýšila aj jeho motivácia. Motivovať kňaza lepším platom sa možno zdá niekomu pritiahnuté za vlasy. Už Nový zákon však hovorí, že kto slúži oltáru, má právo z neho aj žiť. Peniaze nikdy nemôžu byť pre kňaza hlavnou odmenou za prácu na raste Božieho kráľovstva. Môžu však prispieť, aby sa cítil docenený a žil dôstojne.

Zmena vo financovaní cirkvi je nevyhnutná. Nielen preto, že väčšina farností by bola schopná kňaza naozaj dobre zaplatiť. Príspevok od štátu je pre veľkú časť spoločnosti tŕňom v oku a vytvára zbytočné napätie. Pritom ide o tému, ktorá sa dá uspokojivo a na dlhú dobu vyriešiť. Cirkev má oveľa väčšie a dôležitejšie starosti ako neustále vysvetľovať, prečo má nárok na peniaze zo štátneho rozpočtu. Som presvedčený, že dobre pripravená finančná odluka môže Katolícku cirkev len posilniť. Urobiť v spoločnosti nezávislejšou a dôveryhodnejšou.

​Publikované: Viera a život . - Roč. XVII, č. 3 (2007), s. 60-61 . ISSN: 1335-6771

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.