Nebezpečná hračka


Nedávno som na chodníku stretol džavotajúcich škôlkárov. Hŕstku detí sprevádzali dve vychovávateľky. V duchu som im závidel pokoj a bezstarostnosť, lebo som sa práve ponáhľal do obchodu. Mojej pozornosti však neušiel piskľavý hlások slečny, ktorá kamarátke horlivo vysvetľovala, čo videla vďaka nevšímavosti rodičov v televízii. Malá hovorila čosi o granáte, ktorý vybuchol. Zarazilo ma, s akou ľahkosťou toto nevinné stvorenie rečnilo o takej smrtnosnej vecičke ako granát. Možno otecko je vojak profesionál a granáty sa u nich doma len tak povaľujú. Alebo skôr jej zaneprázdnení rodičia v lepšom prípade ani netušia, čo dcérenka pozerá. Jedno však bolo isté. Granát v živote nevidela.

Veľa politikov a intelektuálov diskutuje o sociálnych problémoch. Keď človek počúva tie srdcervúce debaty o biede a chudobe, chce sa mu plakať. Má to jeden háčik. Diskutéri pred televíznymi kamerami väčšinou nie sú chudobní. A ktovie, či vedia, čo sú to tie sociálne problémy. Najskôr treba mať jasno, koho má sociálna sieť zachraňovať. Čo svet svetom stojí, vždy jestvovali ľudia bohatí a chudobní. Paradoxne majetková nerovnosť pomáhala vytvoriť zo spoločnosti komunitu a za normálnych okolností prebúdzala v ľuďoch to najlepšie, solidaritu z jednej a vďačnosť z druhej strany. Prvé kresťanské obce o tom vydávajú svedectvo. Keď som v jednom regionálnom týždenníku napísal, že sa máme lepšie ako generácie našich predkov, nestretol som sa s pochopením. I dnes zmýšľam rovnako. Kultúra bývania, zlepšenie kvality stravovania a vzdelávania, prístup k pitnej vode, elektrine, sociálna a zdravotnícka starostlivosť, to všetko sú veci, ktoré pred pár desaťročiami v tejto krajine neboli samozrejmé. My ich však dnes za také považujeme. Prvým a hlavným sociálnym problémom je určite chudoba. Ekonómovia pracujú s mŕtvymi termínmi ako sociálna dávka, podpora v nezamestnanosti alebo životné minimum. Problém chudoby sa podľa mňa začína tam, kde človek nie je vlastnými silami schopný uspokojiť základné životné potreby. Jednoducho povedané: nemá kde bývať, nemá čo jesť a nemá čo obliecť. On a jeho rodina. Som presvedčený, že sa musíme postarať o ľudí, ktorí z akýchokoľvek dôvodov nie sú schopní uspokojiť tieto potreby. To nie je falošná solidarita, ktorá podporuje lenivých, ale nevyhnutnosť zachovať ľudskú dôstojnosť. Život bezdomovcov nie je iba ich hanbou, ale vrhá tieň na celú spoločnosť. Jej úroveň sa totiž nemeria výškou HDP a počtom vytvorených nových pracovných miest, ale schopnosťou postarať sa o najslabších.

Mnohí ľudia sa cítia chudobní. V skutočnosti však nie všetci nimi naozaj sú. Chudoba spred desaťročí neznesie kritériá chudoby dneška. Ľudia nechcú iba uspokojovať základné životné potreby. Žiadajú viac. Často oprávnene. Hranicu chudoby neurčujú čísla na ministerstve, ale subjektívny pocit jednotlivca, ktorý si nemôže dovoliť kúpiť všetko, čo by chcel. A nie všetko, čo chce, naozaj potrebuje. Na prvý pohľad sa zdá, že kde chýbajú peniaze, bude kult konzumu menší. Nie je to vždy pravda. Chýbajúce zamestnanie živiteľa rodiny, pocit bezmocnosti alebo obyčajná nezodpovednosť môžu paradoxne podporiť kult konzumu. Nie náhodou v sociálne najslabších skupinách sa najviac pije alkohol a fajčí. A to ešte nehovorím o svojráznej rómskej komunite, ktorá sa po vyplatení sociálnych dávok nahrnie do supermarketov. Nejedna família tak investuje obrovské peniaze do jedla, alkoholu a cigariet. Že o desať dní nebudú mať nič, lebo nedokážu solídne viesť rodinný rozpočet, ich v tej chvíli vôbec nezaujíma. Mám známu, ktorá ako detská lekárka pravidelne navštevuje rómsku osadu v kežmarskom okrese. Pri stretnutí rozprávala o obrovskej biede, ktorú tam vidí. Kaníkove reformy priniesli ich rodičom menej peňazí. Tí preto neprestali kupovať alkohol a cigarety. Utiahli tam, kde sa uberať nesmie. Svojim deťom. Na druhej strane ona sama tvrdí, že peniaze od štátu by im aj dnes stačili na dôstojný život. Žijú totiž jednoducho.

Nerád počúvam diskusie politikov o chudobe. Čo už len tí naškrobení chlapíci v kravatách, večne zatvorení v klietkach kancelárií a bavorákov o nej vedia? Riešili niekedy existenčný problém z čoho žiť? Poznám dosť ľudí, ktorí žijú z ruky do úst. Rodinu s piatimi školopovinnými deťmi, ktorá žije v jednoducho zariadenom trojizbovom byte. Invalidnú dôchodkyňu, ktorá má syna na vysokej škole. Viem, že sa im nežije ľahko. Nedôverujem ľuďom, ktorí rozhadzujú peniaze (aj keď vlastné) na zbytočnosti a potom farizejsky plačú nad biedou v tejto krajine. Rastúci kult konzumu možno zastaviť iba jediným spôsobom. Rastom solidarity. Stále platia biblické slová, že ľahšie prejsť ťave uchom ihly ako boháčovi do Božieho kráľovstva. Konzumizmu možno čeliť iba solidaritou s chudobnými, po ktorej nasleduje konkrétna pomoc. Tento liek musíme užívať všetci, nie iba bohatí. Lebo skúsenosti potvrdzujú, že aj chudobný človek môže holdovať kultu konzumu. Našťastie, vždy budú ľudia, ktorým treba pomáhať.

Malá okaňa na chodníku hovorila o granáte ako o plyšovej hračke. My starší vieme, že jeho výbuch rozsieva nešťastie a smrť. Podobne je to aj so sociálnymi problémami. Spoza stola veľa nevyriešime. Dlhé debaty svedčia skôr o populizme ako o úprimnej snahe pomôcť. Solidarite sa naučíme vtedy, ak ju budeme adresne praktizovať. Ináč ťažkosti v sociálnej sfére vybuchnú v nevhodnej chvíli. Spomeňme si na chudobných Afroameričanov, ktorí neboli schopní opustiť New Orleans pred hurikánom Katrina. A všetci sa na nich vykašľali. Netúžim raz zažiť na Slovensku niečo podobné. Sociálne problémy a kult konzumu dokáže eliminovať jedine vzájomná ľudská solidarita. Len či na to nájdeme dosť odvahy.

​Publikované: Viera a život . - Roč. XV., č. 5 (2005), s. 30-32 . ISSN: 1335-6771

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.