Odkázaní na spoluprácu


Vážení poslucháči! Jeseň nepatrí k obľúbeným ročným obdobiam. Je chladnejšie a pripomína nám starnutie. Posledné apoštolské cesty Svätého Otca Benedikta XVI. sú dôkazom, že jeseň môže byť nielen horúca, ale možno v nej aj pookriať. Keď v septembri pápež počas svojho prejavu na univerzitnej pôde v Regensburgu použil stredoveký citát, kde spojil islam s násilím, v moslimskom svete sa zdvihla vlna protestov. Pápež podrobil svätú knihu islamu literárnej a textovej kritike, aby nakoniec povedal, že požiadavka svätej vojny džihádu, vošla do koránu až neskôr a za proroka Mohameda nejestvovala. Na strane polmesiaca neprotestovali len zfanatizované davy, ale aj ich vlády, či oficiálne inštitúcie. Spomeňme si na istého vysokého náboženského predstaviteľa z Turecka, ktorý otvorene povedal, že ak má pápež taký názor na islam, nemal by tam vôbec chodiť. Svätý otec sa potom niekoľkokrát pokúsil vysvetliť svoje výroky a vyjadril ľútosť nad ich nepochopením. Väčšina jeho slová, najmä po stretnutí s islamskými diplomatmi, aspoň formálne, prijala. Pocity hnevu a nepochopenia však zostali ďalej. Po takomto vývoji sa cesta pápeža do Turecka zdala príliš riskantná.

Svätý otec sa počas tejto pastoračnej návštevy mal stretnúť s malou katolíckou komunitou, no najmä s ortodoxným patriarchom Bartolomejom I., ktorý je formálne považovaný za hlavu tejto cirkvi. Zbližovanie kresťanských cirkví patrí k prioritám Benediktovho pontifikátu a on sám sa na stretnutie veľmi tešil. Septembrové udalosti však pripravili pre vatikánsku diplomaciu horúcu jeseň. Návšteva Turecka ponúkla výbornú možnosť prehĺbiť aj medzináboženský dialóg. Osvietenský západ sa dodnes k podobným snahám stavia trochu podozrievavo. Náboženstvá z pohľadu sekulárneho sveta sú len natoľko užitočné demokratickej spoločnosti, nakoľko prispievaju k svetovému mieru. Pápež priletel do Turecka v čase očakávaných demonštrácii, len niekoľko dní potom, ako pár fanatikov obsadilo bývalý kresťanský chrám z byzantského obdobia Hagia Sofia. K pohode neprispela ani neochota tureckého premiéra, o ktorom je známe, že podporuje posilnenie islamu v spoločnosti, stretnúť sa s pápežom. Navyše sa očakávalo, že Európska komisia zmrazí alebo radikálne spomalí pristupové rozhovory s Tureckom, čo sa nakoniec aj stalo.

Hneď na začiatku cesty pápež označil Turecko za dôležitú krajinu, most medzi západnou demokraciou a islamskou kultúrou. Dodnes si zachovalo sekulárny charakter a napriek mnohým deficitom v oblasti ľudských práv má k demokracii západného typu z islamských krajín najbližšie. Pri počúvaní týchto slov ma napĺňal zvláštny pocit. Veď tento pápež len pred pár dňami videl fotografie zničených kostolov z tureckej časti Cypru. Je možné hovoriť o Turecku ako o moste a pritom nemyslieť na popieranú genocídu arménskych kresťanov zo začiatku 20. storočia? Je možné stavať mosty v krajine, kde kresťanské cirkvi nemôžu existovať ako právnické osoby, stavať nové chrámy a vydržiavať školy? V Turecku naozaj nejestvuje skutočná náboženská sloboda a pápež sa tým ani netajil. V príhovore počas svätej omše v Efeze pri dome Panny Márie povzbudzoval veriacich k nádeji, aj keď toto maličké stádo žije v ťažkých podmienkach. Spomenul aj nedávno zavraždeného katolíckeho kňaza. Pápežova láskavosť voči Turkom bola vpísaná už v charaktere tejto cesty. On sám ju označil na palube lietadla krátko pred príletom ako pastoračnú, nie politickú. Slová i gestá Svätého Otca počas jeho putovania krajinou polmesiaca mohli všetkých presvedčiť, že priateľstvo s tureckým národom myslí vážne. Jeho úprimnú náklonnosť si všimli aj Turci. Miestne médiá s prekvapením konštatovali, že v Benediktovi XVI. sa skrýva človek s veľkým srdcom. Pápežovo správanie neodsúva aktuálne problémy do zabudnutia. Jeho srdečnosť sa stala pre celý svet svedectvom lásky, ktorá je pevne zakorenená v spoločenstve s Pánom. A tam, kde je láska, tam je aj vzájomné prijatie.

Vážení poslucháči! Svätý Otec vyzval na pokračovanie cesty dialógu medzi Európou a Tureckom na báze spoločných hodnôt a princípov. Nehovoril o jeho vstupe do Európske únie, ako si to médiá mylne vysvetlili. Pastoračná cesta Benedikta XVI. bola úspešná. Pri stretnutiach s patriarchmi ortodoxnej a arménskej cirkvi, či tureckými náboženskými predstaviteľmi potvrdil starú pravdu, že najúčinnejšou evanjelizáciou je úprimná láska. Sme odkázaní na spoluprácu. Nielen preto, že veriaci oboch náboženstiev túžia po mieri. Náš motív je silnejší. Máme jedného Boha a spoločné korene. Vzájomnú zodpovednosť žiť v úcte ako dobrí priatelia.

​Odvysielal VRO 7.12.2006.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.