Návrat k hodnotám


Vážení poslucháči! Keď po smrti Jána Pavla II. zvolili kardináli za jeho nástupcu Jozefa Ratzingera, viaceré médiá ho predstavili ako ultrakonzervatívca, ktorý brzdí pokrok a nerozumie dnešnému svetu. Po jeho doterajšom pôsobení na Petrovom stolci však možno konštatovať, že v Benediktovi XVI. Katolícka cirkev i celý svet dostali proroka nielen s encyklopedickými vedomosťami, ale najmä s obdivuhodnou intuíciou. Hlási sa k odkazu svojich predchodcov, a predsa je iný. Pápežské pontifikáty nie je možné tak ľahko porovnávať. Každý sa totiž realizuje v inom spoločenskom a kultúrnom kontexte, v inej dobe a s inými výzvami. Ján Pavol II. bol mediálnou hviezdou, absolvoval desiatky pastoračných ciest po celom svete a všade bolo cítiť charizmu jeho slovanstva. Ratzinger je iný, ale určite nie horší.

Na jednej strane je veľkým znalcom Druhého vatikánskeho koncilu, keďže sa ho aj osobne zúčastnil. Táto udalosť bola vyvrcholením teologickej obnovy niekoľkých desaťročí najmä v otázkach Zjavenia a Cirkvi. Katolícku cirkev natrvalo poznačila. Pápež Pavol VI. v roku 1964 vydal encykliku Ecclesiam suam, v ktorej za vzor dialógu Cirkvi so svetom označil dialóg medzi Bohom a človekom, ktorý katolícka teológia nazýva Zjavením. Nepriateľstvo a uzavretosť zo strany Cirkvi voči svetu tak vystriedali otvorenosť, úcta a rešpekt. Tieto názory sa odrazili aj v koncilových dokumentoch. Vývoj po Druhom vatikánskom koncile a život Cirkvi uprostred pluralitnej spoločnosti však ukázali, že mnoho katolíkov vzťah Cirkvi a sveta chápe nesprávne. Zásadným problémom je rezignácia mnohých našich súčasníkov na otázku pravdy. Pritom nie je jedno, či je niekto moslimom alebo kresťanom, katolíkom alebo protestantom. Tieto trendy podrobne opísal už Ján Pavol II., najmä v encyklike Veritatis splendor, kde varoval pred morálnym relativizmom a náboženským indiferentezmom.

Benedikt XVI. dnes nehlása inú náuku ako Ján Pavol II., len rozmieňa na drobné odpovede Cirkvi na problémy, ktoré mohol podrobne sledovať niekoľko rokov ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery. Spomeňme si na jubilejný rok a vyhlásenie Dominus Iesus, kde potvrdil, že jediným sprostredkovateľom spásy je Ježiš Kristus a vo vzťahu k iným náboženstvám Cirkev nie je jednou z ciest, ale jedinou cestou ku spáse. Samozrejme, prišli obvinenia z poškodeniu medzináboženského dialógu či ekumenického procesu. Vtedy dokonca aj istý protestantský teológ napísal, že sa čuduje rozhorčeniu svojich súvercov, keďže Katolícka cirkev v deklarácii netvrdí nič nové, čo by sme už nevedeli.

Toto je len jeden z príkladov. Zdá sa, že súčasný pápež sa rozhodol pri všetkej otvorenosti oveľa viac zdôrazňovať primát pravdy, ktorou je Kristus. Avšak on nielen apeluje, aby sme sa tejto pravdy nevzdávali. Benedikt XVI. ako najvyšší pastier aj jasne pripomína, čoho sme povinní sa držať. Zachováva si úctu voči všetkým, ale zároveň otvorene pomenúva ťažkosti, ktoré vidí v súčasnom svete. Tak to je pri témach európskej integrácie, vzťahu k islamu, ale aj vo vzťahu ku kresťanskej demokracii.

Kresťanskodemokratická politika v Európe sa ocitla v hlbokej kríze. Je to tak najmä preto, že mnohí jej politici prestali z obavy o volebné výsledky veriť typickým katolíckym hodnotám. Vo väčšine krajín starého kontinentu sú konzervatívne a ľavicové strany na nerozoznanie. Vážnou chorobou súčasného verejného života je pragmatizmus, ktorý neberie ohľad na pravdu a hodnoty, ale najmä na potenciálny volebný úspech. Výsledkom takéhoto správania politických strán je strata zábran, bezproblémové zriekanie sa vlastných hodnôt a stále častejšia bezzásadovosť. Za najväčší problém kresťanskej demokracie možno považovať jej rezignáciu na vnášanie katolíckeho pohľadu na zásadné etické problémy. Toto už nie je problém len západnej Európy. Čoraz vo väčšej miere sa objavuje aj na Slovensku. Nie náhodou pred dvoma rokmi pápež Benedikt XVI. na stretnutí zástupcov ľudových strán v Ríme definoval témy, ktoré nemôžu byť predmetom politickej licitácie. Medzi ne patrí ochrana života od počatia po prirodzenú smrť, kde patrí aj úsilie o úplný zákaz potratov. Ďalej sem zaradil ochranu manželstva ako zväzku muža a ženy, čím sa jasne postavil proti akýmkoľvek úvahám o registrovaných partnerstvách ľudí rovnakého pohlavia. Medzi tieto témy patrí aj výhrada vo svedomí a právo rodičov na náboženskú výchovu svojich detí.

Zdá sa, že väčšina kresťanskodemokratických politikov v Európe by si tieto zásady mala nahlas prečítať každý večer pred spaním. Je totiž neprijateľné, aby sa politici, ktorí sa uchádzajú o hlasy praktizujúcich katolíkov, hanbili nahlas prihlásiť sa ku Katolíckej cirkvi alebo v mene akejsi falošnej otvorenosti vo svojich vyhláseniach rozrieďovali náuku viery a mravov.

​Vážení poslucháči! Voľba Jozefa Ratzingera za pápeža je Božím dielom. Až s odstupom času sa ukazuje, že naozaj nadišiel čas hlasnejšie pripomínať, že pravda nie je len nejakou filozofickou špekuláciou, ale základom, na ktorej stojí všetko. My veríme spolu s Benediktom XVI., že tou pravdou je Kristus a že tým spoločenstvom, ktorému bol tento poklad zverený, je Katolícka cirkev. Tento fakt nijako neprotirečí našej snahe o dialóg so svetom. Je však mantinelom, ktorý v záujme zachovania vlastnej identity jednoducho musíme rešpektovať.

Odvysielal VRO 11.6.2009 http://www.radiovaticana.org/slo/Articolo.asp?c=294267

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.