Keď sa povie odluka

Vážení poslucháči! V poslednom období sa znova na verejnosti otvára téma odluky cirkvi od štátu. Určite k tomu prispieva dojem z málo efektívneho využívania prostriedkov Cirkvi. Táto téma sa opakuje v médiách v pravidelných intervaloch. Politikom to vyhovuje, aspoň sa nehovorí o problémoch, ktoré sú z pohľadu života spoločnosti oveľa dôležitejšie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že cieľom je vyplniť v médiách uhorkovú sezónu, keď zaujímavé témy chýbajú. Cirkev je aj ľudskou inštitúciou, vykonáva činnosť, ktorá má nejaké náklady. Má zamestnancov a spravuje stovky kultúrnych pamiatok, takže otázkam financovania nie je možné sa vyhnúť.

Používanie termínu odluka je zavádzajúce. Odluka medzi štátom a cirkvou na Slovensku jestvuje už dvadsať rokov. Cirkev i štát si svoje záležitosti spravujú samostatne a vzájomne si do vlastných kompetencií nezasahujú. Základná zmluva so Svätou Stolicou predpokladá prijatie čiastkovej zmluvy o financovaní cirkvi, teda nehovorí o žiadnej odluke. Práve naopak. Predpokladá, že štát bude nejakou formou Cirkev financovať naďalej.

Pri hľadaní nového modelu treba vziať do úvahy niektoré východiská. Keď hovoríme o financovaní Cirkvi, nehovoríme o financovaní nejakého spolku, ale starobylej inštitúcie, ktoré je stáročia spätá zo životom slovenského národa. Stačí pohľad na moderné dejiny, a nie je možné prehliadnuť jej prínos a vplyv na život spoločnosti. Bez prispenia Katolíckej cirkvi by si Slováci nezachovali vlastný jazyk a nemali vlastný štát. Katolícka cirkev ako jediná inštitúcia uskutočnila kroky, ktoré doma i v zahraničí výrazne prispeli k porozumeniu, prijatiu a tvorbe slovenskej štátnosti. Tým prvým krokom bol vznik slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977, druhým vznik Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a tretím pokľaknutie blahoslaveného Jána Pavla II. po príchode do Bratislavy v roku 1990 a bozk slovenskej zemi. Nikto iný voči Slovákom takúto priazeň neprejavil.

Diskutovať o financovaní Cirkvi znamená prejaviť úctu voči inštitúcii, ktorá stáročia formovala obyvateľov tejto krajiny a viedla ich k láske k Bohu a k blížnemu. Predpokladáme, že Slovenská republika vidí prínos Katolíckej cirkvi pri formovaní jej obyvateľov v úcte voči človeku a jeho dôstojnosti.

Po roku 1990 bolo na Slovensku prijatých niekoľko reštitučných zákonov, vďaka ktorým sa cirkvám vrátila viac ako polovica zoštátneného majetku. Spravodlivosť však káže, aby akákoľvek diskusia o zmene financovania vzala do úvahy hnuteľný i nehnuteľný majetok, ktorý navrátený nebol. Nová legislatívna úprava by mala túto skutočnosť vziať v primeranej miere do úvahy.

Čo všetko vlastne platí štát cirkvám? Štát prispieva na platy duchovných a chod biskupských úradov. Réžiu kostolov, farských budov a život vo farnostiach si veriaci financujú sami. Štát prispieva aj na chod škôl, školských a sociálnych zariadení, ktoré zriadila Katolícka cirkev či na udržiavania kultúrnych pamiatok. Jedným dychom však treba dodať, že tieto zariadenia sú financované na základe iných princípov ako napríklad kňazi. Napriek tomu, že jestvujú normatívy na žiaka alebo klienta, v posledných rokoch dochádza k postupnej diskriminácii pri financovaní najmä školských a sociálnych zariadení, ktorých zriaďovateľom je Cirkev.

​Vážení poslucháči! Diskusiu o zmene financovania Cirkvi je potrebné viesť v dvoch rovinách. Tá prvá je rovina dohody so štátom. Tá druhá znamená hľadať taký model riadenia a hospodárenia s cirkevným majetkom, aby sme po zmene dokázali z vlastných zdrojov reálne zabezpečiť chod Cirkvi, jej ustanovizní, primeranú odmenu pre kňazov a ďalších jej zamestnancov. Ak príde zmena, tak len na základe dohody so štátom. Dovtedy treba podniknúť kroky, aby nás nová situácia nenašla nepripravených.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.