Edícia Studia Theologica Nitriensia. Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra 2005. Počet strán: 194. ISBN: 80-88741-61-0. 


Teologická gnozeológia má niekoľko kľúčových tém, ktoré sú po stáročia predmetom živej diskusie. Absolvent pápežskej univerzity sv. Gregora v Ríme a prednášajúci na Teologickom inštitúte v Nitre Pavol Linet spracoval jednu z nich. Témou jeho práce je vzťah medzi Tradíciou a Zjavením. Autor si stanovil ambiciózny cieľ. Objasniť význam Tradície v diachronickom pohľade na proces odovzdávania Božieho Zjavenia. Monografia má tri časti. V prvej rozoberá pojem Tradície a snaží sa ju vysvetliť ako kultúrny fenomén. Viac ako polovicu práce zaberá druhá časť, kde sa venuje jej historickému vývoju. Posledných tridsať strán venuje systematickej reflexii, v ktorej sa snaží vystihnúť podstatu Tradície a jej spolupôsobenie so Svätým Písmom a Magistériom.

Linet sa odvážne, no metodologicky správne, podujal zasadiť problém kresťanskej Tradície do civilizačno – kultúrneho rámca. Už v úvode prvej kapitoly chápe pod tradíciou všetko, čo „konštituuje pre ľudské bytie kultúru, koncepciu sveta, videnie vlastnej existencie spolu s ostatnými“ (12). Pod Tradíciou chápeme nielen proces odovzdávania, s ktorým je najčastejšie spájaná, ale aj jej konkrétny obsah. Zvlášť to platí v prípade apoštolskej Tradície. Snaha o pochopenie jej vnútornej štruktúry sa nezaobíde bez interdisciplinárneho prístupu. Najmä filozofia môže výrazne prispieť k vyváženému vsadeniu tradície do antropologického rámca. Paradoxne práve časť, ktorá sa zaoberá moderným pohľadom na tradíciu (28-40) a patrí k pilierom prvej kapitoly, vyznieva rozpačito. V niektorých častiach, napr. „Filozofická úvaha o tradícii“ (28-29) alebo „Teologická hermeneutika“ (38-40), je ťažké medzi jednotlivými odstavcami hľadať súvislosti. Keďže autor myšlienkové a metodické postupy dostatočne nevysvetľuje, nie je jasné, prečo prínos filozofie a hermeneutiky zúžil len na niekoľko vedľa seba usporiadaných aspektov. Pritom o obidvoch témach by sa dali napísať samostatné monografie.

Keďže Tradícia sa spája s kultúrou, podľa Lineta je jej popieranie bezpredmetné (17). O niekoľko strán ďalej však hovorí o „celosvetovej kríze tradície“ (36). Zdá sa, že tieto dve tvrdenia si protirečia. Autor začína prácu vo vedomí, že Tradíciu Cirkvi je možné pochopiť len vtedy, ak porozumieme jej pojmu, čo pre neho znamená vnímať ju ako kultúrny fenomén. Preto tejto téme venuje celú prvú kapitolu. Je zrejmé, že celosvetová kríza tradície (a v tom sa nemýli) má dopad aj na chápanie človeka i jeho náboženského rozmeru. Tvrdiť, že „popieranie jej dôležitosti je bezpredmetné“, vyvoláva dojem, že ide o zrozumiteľnú, väčšinovo akceptovanú tému. Sám autor však priznáva, keď hovorí v tejto súvislosti o kríze, že opak je pravdou. Prvá kapitola sa zle číta, vo viacerých prípadoch by sme pod nadpismi očakávali viac premyslený obsah.

Druhá časť monografie vracia Linetovu erudíciu späť do hry. Na veľkom priestore postupne rozoberá svedectvá o Tradícii v Starom zákone, u Ježiša Krista, v poveľkonočnom spoločenstve, u apoštolov či cirkevných otcov. Osobitnú pozornosť venuje tvorbe kánona biblických kníh. Ide o ukážkový prípad, v ktorom kresťanské spoločenstvo v procese odovzdávania viery, čiže skúsenosti s Božím sebazdieľaním, generuje za asistencie Ducha Svätého spisy, ktoré hoci napísané, a teda aj kultúrne a historicky podmienené, v ďalších rokoch prijíma opäť s pomocou Božieho Ducha za vlastné a nakoniec ich definitívne zaraďuje do kánona biblických kníh. Autor venuje primeraný priestor aj obdobiu reformácie a Tridentskému koncilu či nasledujúcemu obdobiu. Nezabúda ani na oba vatikánske koncily, či dogmatickú konštitúciu Dei Verbum. Ak hľadáme teologický prínos v potridentskom období, nemôžeme zabudnúť na Melchiora Cana a jeho „locus teologicus“. Táto kriteriológia prispela k systematizácii prameňov Tradície, zároveň však viedla k chápaniu Písma a Tradície ako dvoch nezávislých prameňov Zjavenia. Aj keď súčasní teológovia ju prestali používať, vzťah medzi teológiou a Magistériom po Druhom vatikánskom koncile vyústil do série doktrinálnych dokumentov, ktoré sú inštrukciami pre prácu katolíckeho teológa. Najskôr šlo o tzv. „prísahu vernosti“ a „vyznanie viery“ (1.7.1988), potom o inštrukciu o cirkevnom povolaní teológa (24.5.1990) a nakoniec o motu proprio Ad tuendam fidem (18.5.1998), ktoré zavádza nové, trojstupňové hodnotenie výrokov o viere a mravoch. Prínos teológov do odovzdávania Zjavenia v procese Tradície je nezanedbateľný. Škoda, že v Linetovej monografii o týchto skutočnostiach nenájdeme žiadnu zmienku.

Tretia kapitola je nielen syntézou, ale aj najzrelšou časťou práce. Linet viackrát pripomína, že jediným prameňom Zjavenia je Dei Verbum. Termín „Božie slovo“ je však v bežnom chápaní synonymom biblických spisov, kde bolo zapísané. Druhý vatikánsky koncil však nehovorí o prameni Zjavenia v tomto význame. Chápe pod ním večné Slovo, ktoré sa prejavuje a aktualizuje v dejinách, a nachádza zavŕšenie v Ježišovi Kristovi. V tomto zmysle platí, že Ježiš Kristus je jediným prameňom Zjavenia (DV 9). V systematickej reflexii by stálo za to viac zdôrazniť centrálnosť kristologického rozmeru Tradície, a tak lepšie pochopiť význam Dei Verbum.

V Linetovej práci prevažujú pozitíva. Používa metodológiu v duchu Druhého vatikánskeho koncilu, má precízne vypracovanú schému a narába s bohatou zahraničnou bibliografiou. Najmä druhá a tretia kapitola sú obohatením slovenskej teologickej tvorby. Keďže Cirkev sa k téme Tradície podrobne a veľmi inšpirujúco, vyjadrila až na Druhom vatikánskom koncile, vedeckých prác na túto tému nie je veľa. O to viac treba oceniť, že sa o vlastný vklad k téme pokúsil odborník zo Slovenska.

Publikované: Nové horizonty - časopis pre teológiu, kultúru a spoločnosť. Roč. II. (2008), č. 1, s. 50. ISSN: 1337-6535.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.