Johann Baptist Metz: Viera v dejinách a spoločnosti. Štúdie k praktickej fundamentálnej teológii

Bratislava, Vydavateľstvo Serafín 2007. Preklad: Mária Vargová 

Rahnerov žiak Johann Baptist Metz patrí k najvýraznejším osobnostiam pokoncilovej katolíckej teológie. Rodák z Bavorska získal doktoráty z filozofie i teológie, a tomu zodpovedá kvalitatívna úroveň jeho diela. Venuje sa politickej teológii. Predkladaná práca patrí k najvýznamnejším. K sedemdesiatke mu pred časom prišiel zablahoželať osobne Joseph Ratzinger, čím len zvýraznil hodnotu jeho celoživotného bádania. Keďže slovenských prekladov súčasných svetových teológov je ako šafranu, treba vyzdvihnúť úsilie vydavateľstva Serafín, ktoré sa podujalo sprístupniť Metzovu teologickú tvorbu.

Metzova politická teológia je odpoveďou na problém, ktorý priniesla moderna, keď sa zbavila vzťahu k transcendentnu. Je pokusom nájsť dorozumievaciu bázu pre vzťah náboženstva a politiky v najširšom zmysle slova. Tým základom je „autorita trpiacich.“ Kým prvá kapitola je systematickým spracovaním ideového zámeru, v druhej časti ponúka šesť tém. Ide o prednášky, ktoré už boli zväčša skôr publikované. Ich obsahom je napríklad vzťah Cirkvi a ľudu, vykúpenie či emancipácia. Keďže tu rozmieňa na drobné základné tézy prvej kapitoly, čitateľ si môže lepšie uvedomiť, aké konzekvencie jeho teológia prináša. Píše provokačne, nielen analyzuje, ale robí aj zmysluplné závery. Niektoré pasáže nezaprú jeho traumatickú skúsenosť s utrpením na konci Druhej svetovej vojny. Aj on sa hlási k téze, že kresťanská teológia po Osvienčime už nikdy nemôže byť taká ako predtým. Pre Metza nie sú dôležité dejiny víťazov, o ktorých sa píše v učebniciach dejepisu, ale najmä antidejiny, resp. dejiny porazených. Utrpenie cudzieho človeka sa ho bezprostredne dotýka.

V sedemdesiatych rokoch, v čase uvedomovania si prehlbujúcich sa hospodárskych rozdielov medzi severom a juhom hovorí: „Nemožno dopustiť, aby sa cirkev na jednej pologuli stávala čoraz väčšmi meštiackym náboženstvom, náboženstvom šťastných, bez trápenia žijúcich alebo apatických ľudí a aby sa v iných častiach sveta javila ako náboženstvo nešťastných… (204).“ Metz dotknutý biedou chudobných a utláčaných zdôrazňuje politické konzekvencie akejkoľvek teologickej formulácie. Keďže sa často pohybuje v sociálnych kategóriách, vystavuje sa nebezpečenstvu chápať „stávanie sa subjektom“ najmä ako problém neúplnej kresťanskej praxe, ktorej chýba solidarita. Pohnutý vlastnou skúsenosťou a so silným sociálnym cítením je občas v pokušení odstrániť sociálnu nespravodlivosť na úkor ohlasovania evanjelia. Preto sa používanie termínov „náboženstvo šťastných, resp. nešťastných“ javí do istej miery ako zjednodušujúce.

Ak žiada, aby sa „ľud“ stal znova subjektom dejín, tak to nebude možné bez rešpektovania spásonosnej dialektiky Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania. Relativizovať „slobodu víťazov“ v mene „utrpenia porazených“ znie síce dosť sociálne, ale v našich končinách aj trocha socialisticky. Utrpenie a víťazstvo v dejinách spásy patria k sebe. Len viera v toto spojenie zaručuje nádej. Všetci porazení veria, že prehra nebola definitívna. Čím viac ovplyvňuje ľudskú existenciu, o to viac núti v hĺbkach snoriť po východisku.

Tretia časť knihy sa zaoberá ústrednými kategóriami Metzovej teológie: spomienka, rozprávanie, solidarita. Hoci bez úvodnej kapitoly je ich umiestneniu v autorovom svete ťažké rozumieť, ich podrobná analýza (konečne používa jednoduchší jazyk) ponúka viacero zaujímavých podnetov na premýšľanie a diskusiu. Za všetky spomeniem jeden. Ústrednou kategóriou systematickej teológie je podľa Metza otázka, „ako možno spásu a dejinný život priviesť do vzájomného vzťahu tak, aby jedno nezaberalo priestor na úkor druhého (286).“ Rozprávanie ako mediátor spomienky síce „nevlastní dialektický kľúč, ktorým by sa dali otvoriť všetky tmavé chodby dejín (287)“, avšak ono prezentuje prostredníctvom štruktúry schopnej sprítomňovať minulé veci vitálnosť, potrebnú k zrodu akejkoľvek užitočnej teológie.

Metzov jazyk je náročný, nielen čo do obsahu, ale aj jazykových prostriedkov. Zložité abstraktné vetné konštrukcie nie sú žiadnou výnimkou. Slovenský preklad však obsahuje termíny (napr. inteligibilný, precizívny, decizionizmus, prezentistický), ktorým čitateľ bez znalosti západoeurópskych jazykov nebude rozumieť. Chápem, že prekladateľka v snahe ponechať významové odtiene v texte si pomohla poslovenčeným prepisom. Súvisí to aj so stavom domácej teológie, kde chýba ustálená slovná zásoba. V prípade budúcich prekladov by stálo za to ponúknuť na konci diela malý výkladový slovník, kde by niektoré málo používané alebo nové termíny boli stručne vysvetlené, tak etymologicky, ako aj obsahovo.

Metzova politická teológia napriek istým zjednodušeniam má reálne predpoklady ponúknuť slovenským kresťanom aj po tridsiatich rokoch od svojho vzniku prijateľné východisko na pochopenie našich duchovných, dejinných a geopolitických reálií. Rešpektuje skutočnosť utrpenia (v tom je nám po érach komunizmu a nacizmu veľmi blízka) a v mene budúceho života kresťanov v diaspóre žiada od nich návrat ku odvahe žiť v napätí medzi utrpením a víťazstvom, čo nie je málo. Výsledkom môže byť viac nádeje, vnútornej slobody, odvaha stáť na strane znevýhodnených a marginalizovaných, rešpekt pred cudzím utrpením i spoločenská angažovanosť. Metzove závery pomáhajú objaviť v Ježišovej prítomnosti oslobodzujúce posolstvo, ktoré má pred sebou ľudskú bytosť poznačenú hriechom a utrpením. Práve tomuto človeku je určená eschatologická správa o živote v plnosti v presvedčení, že on sám zasiahnutý milosťou sa odhodlá vstúpiť do dejín spásy takým spôsobom, že sa v neustálom načúvaní Slovu rozhodne stať sa uprostred Božieho ľudu ich subjektom.

Publikované: Nové horizonty - časopis pre teológiu, kultúru a spoločnosť. Roč. 1 (2007), č. 1, s. 49. ISSN: 1337-6535

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.