Zelený štvrtok II.


Drahí bratia a sestry! Ľudstvo celé stáročia zápasilo o slobodu. Aj dnes sledujeme, ako sa porobené národy snažia oslobodiť a chcú žiť v inom svete, ako doteraz. Dejiny ľudstva sú plné takýchto oslobodzovacích zápasov. Ľudia v našej krajine sa dožili v 18. storočí zrušenia nevoľníctva, o sto rokov neskôr i zrušenia poddanstva. A celé minulé storočie bolo poznačené oslobodzovaním. V dvoch svetových vojnách sa oslobodzovali územia, potom sme sa oslobodzovali od fašizmu a neskôr od komunizmu. Boli sme však svedkami aj falošného zápasu o slobodu. Bolo nemálo tých, ktorí si mysleli, že budú slobodní, ak svet bude bez Boha. Mnohí videli Boha ako prekážku na ceste k slobode. V dnešnej dobe, v časoch ľudských práv a slobôd sme však svedkami opačných tendencií. Rôzne extrémy pri uplatňovaní slobody nás čoraz viac utvrdzujú v presvedčení, že i sloboda potrebuje svoje hranice. Treba sa oslobodiť od niečoho, aby sme sa stali slobodnými pre niečo iné a dobré.

Izraelský národ stáročia zápasil o svoju slobodu. Vyslobodzovanie malo svoje znamenia. Tesne pred tým, ako mal Boh vyslobodiť svoj milovaný ľud zo zajatia, pred tou osudovou nocou v Egypte, počas ktorej prešiel a usmrtil všetkých prvorodených; Boh prikázal ľuďom, aby urobili isté vonkajšie znaky, ktoré budú znakom, že patria iba jemu. Všetci mali jesť baránka, namazať jeho krvou veraje svojich príbytkov. Mali ho jesť rýchlo s opásanými bedrami a palicou v ruke, lebo je Pánov prechod, čiže Pascha. Židia tak aj urobili a stalo sa všetko presne tak, ako to povedal Boh. Táto udalosť sa stala dávno. Prišli nové časy. Ale každá nová generácia si spomínala na túto udalosť. Nebolo to však iba spomienka, ale sprítomnenie si týchto udalostí, ktoré sa kedysi stali. Otcovia odovzdávali svojim deťom dôležité posolstvo: ak sme slobodní, tak je to vďaka Bohu, ktorý nás vyviedol z egyptského zajatia. Pamätajte na to, že náš Boh je verný Boh, On nás nikdy neopustil, ani nezradil. Urobil pre nás veľké veci. Ak by sme na to zabudli, nepochopíme viac, kto sme a ako máme žiť. Od tejto pamätnej noci Židia vedeli, že Boh ich miluje, že Boh ich zahŕňa svojimi darmi a dáva im slobodu. Takto to prikázal Pán Mojžišovi a Áronovi v Egypte: „Tento deň bude pre vás pamätný a budete ho sláviť ako sviatok Pána; z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť po všetky veky.“

Presne takejto spomienky na vyslobodenie z egyptského zajatia sa zúčastnil aj Pán Ježiš, keď slávil so svojimi učeníkmi veľkonočnú večeru. Tiež jedli veľkonočného baránka a nekvasený chlieb. Ježiš Kristus, Boží Syn urobil vtedy čosi neočakávané. Vzal do ruky chlieb, lámal ho, rozdával ho okolo sediacim a hovoril: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás!“ Potom vzal kalich s vínom, všetci z neho pili a on im povedal: „Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás. Je to krv novej e večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku.“ Takto ohlásil svoju smrť a vysvetlil jej zmysle. Celá jeho bytosť im hovorila: „Toto konám za vás a za všetkých na odpustenie hriechov.“ Ako čítame v evanjeliu, Ježiš vedel, že teraz nadišla jeho hodina odísť k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pán Ježiš vedel, čo bude nasledovať v nasledujúcich hodinách. Ešte predtým chcel apoštolom ukázať, aká je podstata jeho učenia, aký zmysel mal jeho príchod na tento svet. Preto sa prepásal a poumýval učeníkom nohy. Tu sa ukazuje Ježišova hlboká pokora, no najmä duch služby. On neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých. Ježišova láska k nám, hriešnym ľuďom, ho priviedla až na kríž. Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš pri Poslednej večeri ustanovil Sviatosť Oltárnu a sviatosť kňazstva, aby nám povedal, že iba láska oslobodzuje. Môžeme žiť vo väzení, naše vonkajšie podmienky života nás môžu obmedzovať, ak však dokážeme milovať sme vnútorne slobodní a dokážeme robiť veľké veci. Tieto dve sviatosti spolu súvisia. V Eucharistii, vo svätom prijímaní vidíme ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša, ktorý sa obetoval za nás, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu a smrti. V Eucharistii vidíme nevinného Baránka, Ježiša, ktorého viedli na zabitie a on, hoci trpel, nevyhrážal sa. Cirkev dodnes slávi Eucharistiu. Toto slávenie nie je pre nás spomienkou na dávne udalosti, ale našou osobnou účasťou na tomto veľkom tajomstve. Na oltár dávame svoje radosti a starosti a tak sa spájame s Ježišom ukrižovaným a vzkrieseným. Pán Ježiš nás oslobodzuje od hriechu a smrti, aby sme získali nový, večný život. Tým novým životom nie je nič iné, ako spoločenstvo s ním, naša láska k nemu. Tam, kde je veľká láska, tam sa nehľadí na čas. Ak milujeme, tešíme sa, že sa stretneme s niekým, na kom nám záleží.

​Drahí bratia a sestry! Skúsme preto, zvlášť v dnešný deň, keď nám Pán Ježiš dáva znamenia svojej lásky, prísť po svätej omši k bohostánku a poďakovať sa mu za jeho láskavosť a milosrdenstvo. Lebo aj my, podobne ako izraelský národ, si nielen môžeme, ale aj máme pripomínať, ako nás Boží Syn, už neraz v živote zachránil, koľkokrát nám pomohol a vlial nádej. Dnes vidíme, ako sa blíži jeho utrpenie. Vidíme Božieho Syna, ktorý slúži a miluje. Čo viac si my môžeme priať ako lásku. Ježiš sa obetuje za nás, a nám nezostáva nič iné, len v tichosti a s nesmiernou úctou voči nemu prijať túto jeho obetu. Lebo toto je obeta, ktorá zachraňuje a robí nás slobodnými. Ľudstvo vždy túžilo po slobode. Skutočná sloboda však znamená odvrátiť sa od zlého a konať dobro. Avšak iba Ježišova láska oslobodzuje. Iba nezištná láska, ktorá vie obetovať život za toho druhého, nás môže urobiť šťastnými. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.