Veľký Piatok I.


Drahí bratia a sestry! Veľký Piatok je križovatkou ľudskej zloby a utrpenia. Toto je deň ticha, v ktorom sa zdá, že náhoda a nezmyselnosť sú jedinými víťazmi v živote. Koľkí z nás sa už v živote vyrovnávali s ťažkou chorobou, smrťou blízkeho, vnútornou úzkosťou, nepochopením, slabosťou. Bolo to zhruba pred dvetisíc rokmi, keď za nás zomrel na kríži Ježiš Kristus. Boží Syn, ktorý prišiel na tento svet, aby vykúpil človeka. Evanjelista svätý Ján v Božom slove dramaticky opisuje udalosti, ktoré predchádzali Ježišovej smrti. Ráno doviedli Ježiša od veľkňaza Kajfáša ku Pontskému Pilátovi. Blížili sa veľkonočné sviatky a Židia, ak sa nechceli poškvrniť, nemohli vojsť do Pilátovho domu. Preto tento rímsky úradník schádzal k nim. Všimnime si lepšie ten rozdiel, ktorý cítime, keď porovnáme atmosféru, čo vládla v Pilátovom dome a tam vonku. V budove bolo ticho, tu sa Pilát rozprával s Božím Synom, zatiaľ čo vonku vládli emócie a krik, tam bol dav, ktorý žiadal Ježišovo ukrižovanie. Nakoniec ho dal zbičovať, na hlavu mu nasadili tŕňovú korunu, obliekli ho do purpurového plášťa a vyviedli vonku. Vtedy Pilát povedal známe slová: „Hľa človek!“

Ježišovo utrpenie vyvoláva súcit, tak ako bolesť a utrpenie každého človeka. Ešte prednedávnom ho zástupy oslavovali, spievali mu „Hosanna“ pri vstupe do Jeruzalema. A teraz žiadajú jeho ukrižovanie. Náboženskí vodcovia izraelského národa neobjavili v Ježišovi Mesiáša. Boli to jeho vlastní rodáci, ktorí ho dali uväzniť a žiadali jeho smrť. Prišli za Pilátom a obvinili ho, že sa vydával za židovského kráľa. To bolo vážne obvinenie, ktoré malo aj svoje dôsledky. Pilát však veľmi skoro zistil, že Ježiš nie je nebezpečným človekom. Dal ho zbičovať a prítomným Židom povedal, že na ňom nenachádza nijakú vinu. V slovách „Hľa, človek!“ akoby chcel povedať: „Pozrite sa na vášho kráľa, aký je úbohý, ako trpí“.

Prorok Izaiáš v dnešnom prvom čítaní, ktoré napísal počas babylonského zajatia, dával Izraelitom nádej, aby sa nebáli, aby naďalej verili, že dejiny sú v Božích rukách. A tak im hovoril o Pánovom služobníkovi, o Božom sluhovi, ktorý príde. Hovoril o „spravodlivom služobníkovi, ktorý príde, ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny.“ V čítaní sme počuli: „On niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti… On bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. Týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa, ako baránok vedený na zabitie.“ Ježiš bol tým Božím služobníkom, tým veľkňazom, ktorý cítil s našimi slabosťami. Ježišovo utrpenie potvrdzuje slová apoštola sv. Pavla, ktoré povedal o Ježišovi: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“

Trpieť je ľudské. Hoci ťažké a skľučujúce. Keď hľadíme na kríž a Ježišovo bezvládne telo, cítime sa smutní a bezbranní. Ježišov príbeh vzbudzuje súcit. Asi niet na zemi človeka, ktorý by nevidel na kríži spolu s umierajúcim Ježišom aj niečo zo seba. Vlastné životné trápenia, choroby a problémy, nezáujem okolia. Nespravodlivo odsúdený a popravený Boží Syn nesie na kríži každého z nás. Na tom kríži sú prítomné všetky hriechy, slabosti a nedostatky celého ľudstva. Takto zomiera Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Pilátove slová „Hľa človek“ sú len dôkazom Božej lásky. Lebo posiela na svet svojho Syna, aby zomrel za nás. Ježišov kríž je tak znakom Božej solidarity s človekom. Väčší dôkaz sme nemohli dostať. To, že ľudia často nespravodlivo trpia, je nepochopiteľné. Boh sa však k človeku natoľko znížil, že sa rozhodol postúpiť tortúru utrpenia spolu s nami. Aby trpel viac ako my, ale pre nás a spolu s nami. V modlitbe hodín nachádzame oslavnú pieseň - hymnus, kde sa o Ježišovom utrpení píše: „Hodina, keď mal Kristus smäd! Čo všetko musel vytrpieť! Nech je mu náš smäd po spáse útechou v smrtnom zápase.“

Drahí bratia a sestry! Keď hľadíme na Ježišov kríž, ktorý je znakom spásy, Teba i mňa sa Boh pýta: Túžiš vo svojom živote po Božej blízkosti? Žiješ tak, že tvoj život môže byť zomierajúcemu Ježišovi útechou? Túžiš po spáse, po živote v nebeskom kráľovstve, kde budeš v láske vidieť Boha z tváre do tváre? Kiež by sme pri pohľade na Ježišov kríž dostali Božiu milosť, aby sme vedeli prijímať naše každodenné kríže. Kiež by bola Ježišova pokora a poníženosť, ktorou musel prejsť na krížovej ceste, pre nás povzbudením, aby sme nielen prijímali vlastný kríž, ale aby sme ho pomáhali niesť aj iným. Zahľaďme sa dnes do Ježišovej tváre na kríži. Nájdeme v nej utrpenie, ale aj pokoj. Pozrime sa do tváre Božieho Syna, pravého Boha a pravého človeka, ktorý sa ako človek nechal pribiť na kríž a bol nám podobný vo všetkom, okrem hriechu. Pozrime sa na doráňané Ježišovo telo, ktoré Pilát hanebne ukázal Židom. Pilátove slová „Hľa, človek!“ mali všetkých prítomných presvedčiť o Ježišovej bezmocnosti a neškodnosti. My, kresťania, však vieme, že práve v tejto bezmocnosti spočívala Božia sila.

​Drahí bratia a sestry! Keď budeme dnes alebo zajtra bozkávať drevo kríža, nástroj krutej smrti, uvedomme si, že v Ježišovom kríži bozkávame aj ten svoj kríž, ktorý denne nosíme so sebou. V Ježišovom kríži bozkávame svoje vlastné slabosti a utrpenia. Nerobíme to, žeby sme sa v utrpení vyžívali, ale preto, lebo kríž je znamením spásy. A v nesení vlastného kríža, v čase choroby, bolesti a problémov, keď sa navonok stávame slabými ľuďmi, sa na kríži dvíha naše človečenstvo tak, ako bolo vyzdvihnuté Ježišovo telo, pribité na kríži. Paradoxne sme cez vlastný kríž bližšie k Bohu a viac ľuďmi. Utrpenie samo o sebe je nezmyselné. Na Veľký Piatok však vďaka Ježišovi dostalo zmysel. Každý kríž nesený z lásky vedie do Božieho kráľovstva. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.