Biela sobota I.


Drahí bratia a sestry! Čo všetko človek potrebuje, aby bol v živote šťastný? Spomínam si, keď som ešte učil na základnej škole, ako pribúdali deti, ktoré vlastnili mobily. Dnešná spoločnosť na jednej strane umožňuje, aby sa náš talent a tvorivosť mohli rozvíjať, na druhej strane sa prehlbujú rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Keď porovnáme život pred päťdesiatimi rokmi a teraz, určite platí, že nám sa žije lepšie, ako sa žilo kedysi. Dnešní mladí ľudia majú prístup k takým veciam, o ktorých ich rodičia ani nevedeli, že existujú. Technický pokrok je dobrý, ak nám pomáha kvalitnejšie žiť. Ale na druhej strane vôbec nemožno povedať, že tento pokrok nás robí šťastnými. Práve naopak. Asi nikdy nebolo na Slovensku toľko rozbitých rodín, ako je dnes, pribúdajú násilie i samovraždy medzi mladými ľuďmi. Toto všetko ukazuje, že hoci väčšinou mnohí navonok dobre vyzeráme, možno máme aj dostatok peňazí, ale v skutočnosti môžeme byť nešťastní a zranení ľudia, ktorí nevedia, čo ďalej. Chýba nám nádej.

Dnes sme začali sláviť Zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista. Dve ženy prišli k Ježišovmu hrobu a stali sa svedkami zázraku. Hľadali Ježišovo mŕtve telo a namiesto toho anjel odvalil kameň a povedal im, aby sa nebáli. Ježiš, ktorého hľadali, tam už nebol. Vstal z mŕtvych, ako predpovedal a bol na ceste do Galiley. Keď ho ukrižovali, ťažko by sme hľadali niekoho, kto ešte veril v Ježišovo vzkriesenie. Evanjeliá sa nezmieňujú o nikom, kto by si zachoval vieru aj po tejto smutnej udalosti. Chýbala tam nádej, ktorá by v ich srdciach uchovala aspoň kúsok optimizmu a radosti. Boh však koná práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Vtedy, keď sa zdá, že je všetko stratené a situácia je z ľudského hľadiska bezvýchodisková. Spomeňme si na povolanie Abraháma v Starom zákone. Boh mu sľúbil potomka, ba ešte oveľa viac, keď mu ukázal na nebo a povedal mu, že jeho potomstvo bude také veľké ako je počet hviezd ne nebi, že ho bude ako piesku na brehu mora. Realita však bola úplne iná. Jeho manželka Sára bola neplodná a on bol starý. Boh mu sľúbil, že ho zavedie do zasľúbenej zeme, ktorá bude prekypovať hojnosťou všetkého. Ale realita bola taká, že Abrahám bol celoživotným pútnikom: stále putoval a nemal ani kúska vlastnej zeme. Mohol v takejto situácii veriť Božím prisľúbeniam? Ak by svoju situáciu posudzoval len z ľudského hľadiska, tak určite nie. Ako však hovorí sv. apoštol Pavol, Abrahám uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.

Aj Ježišovo vzkriesenie plní pradávne prisľúbenia, ktoré dal Boh svojmu milovanému ľudu. Včera sme počuli ako prorok Izaiáš v babylonskom zajatí hovoril utrápeným ľuďom o Božom služobníkovi, ktorý ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny. Až keď prišla plnosť času a Slovo sa stalo telom, Boh sa stal človekom, vtedy sa naplnili tieto slová. V Ježišovom hrobe bola spolu s jeho telom pochovaná aj všetka nádej ľudí, ktorí mu dôverovali a verili. Zdalo sa, že všetko sa skončilo. O čo väčšiu radosť potom všetci prežívali, keď zistili, že ich milovaný Učiteľ, Pán Ježiš, naozaj vstal z mŕtvych. Ak platí, že Boh sa dáva poznať na kríži, potom platí aj to, že Vzkriesenie je stĺpom nádeje, lásky a pravdy.

​Drahí bratia a sestry! Počuli sme, čo povedal vzkriesený Ježiš ženám, ktoré ho videli ako prvé? „Nebojte sa!“ Oni skutočne mali strach, mnohému nerozumeli, ale Boží Syn prebudil ich vieru. Ženy ako prvé uverili vo Vzkrieseného Ježiša a potom to ohlásili apoštolom. Keď sa dnes zamýšľame nad týmito udalosťami, aj nám Pán Ježiš hovorí: „Nebojte sa! Ja som premohol svet!“ A my dobre vieme, čoho všetkého sa bojíme. Straty vzťahov, blízkych, choroby, smrti. Bojíme sa samoty, utrpenia, nepochopenia, prejavenia slabosti, zosmiešnenia, poníženia. Máme obavy o svojich najbližších, máme strach z fanatikov a terorizmu a takto by sa dalo pokračovať. Aj my máme svoje vlastné hroby, kde sme v svojich srdciach bez možnosti návratu pochovali niečo dôležité, niečo, čo sme milovali a teraz to už nemáme. Ak nás niekto veľmi sklamal, pochovali sme vzťah. Koľko neuskutočnených snov, plánov, dobrých predsavzatí a predstáv o živote sme už pochovali? Možno máme niekedy pocit, že sme obeťou nemilosrdného osudu. Vzkriesený Kristus nám však hovorí, aby sme odvalili kamene svojich hrobov, nevzdávali sa konania dobra i budovania vzťahov. Nestrácajme nádej, že ľudský život, akokoľvek ťažký a zložitý, stojí za to, aby sme ho žili. Pán Ježiš nám ju ponúka. Vzkriesený Kristus nám hovorí, že nám patrí nový život. Aj naše vzájomné vzťahy, aj naše osobné ťažkosti a problémy môžu mať nový začiatok.

Drahí bratia a sestry! Technické výdobytky, ktoré nás obklopujú, sú dobré, ale niekedy sa zdá, že iba zakrývajú prázdno v nás. Trávime hodiny pri televízoroch, ale naše vzťahy nie sú lepšie. Veľa telefonujeme, ale nie sme si bližší. Možno aj preto je medzi nami toľko ľudí bez nádeje. Mnohí neprídu ani do kostola, lebo neveria, že tým niečo vyriešia, nedôverujú Božej moci a požehnaniu. My však už vieme, že každý hrob má svoj kameň. A to, čo nedokážeme ako ľudia pochopiť, môžeme s Božou pomocou prijať. Bez nádeje sa život stáva živorením. Naša kresťanská nádej nie je iba optimizmom, ktorý vychádza z ľahostajnosti. Máme nádej, lebo veríme, že tento svet, každý človek, ty i ja, celé ľudstvo, naše milované Slovensko i celá Európa, sme v Božích rukách. Oprime svoju nádej o vzkrieseného Krista, ktorý nás vykúpil svojou krvou na kríži. On jediný dáva zmysel nášmu životu. Lebo budúcnosť patrí tým, ktorí majú nádej. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.