Veľký Piatok II.


Drahí bratia a sestry! Keď sa končí ľudský život, smútime. Veľmi chceme, aby dotyčný človek zostal ešte medzi nami, ale zároveň cítime, že to už nie je možné. Avšak po smrti blízkeho človeka nezostávajú len spomienky na všetko krásne, čo sme s ním prežili, ale aj nádej, že sa raz stretneme. Tam, kde nikto z nás ešte nebol, ale máme istotu viery, že je tam prítomný Boh. A táto istota nám dáva silu prijať utrpenie a žiť ďalej.

Dnes si pripomíname Ježišovu smrť na kríži. Pri počúvaní pašií o jeho umučení sa možno samy cítime ako jeho blízki, ako príbuzní pri smrti zomierajúceho človeka. Táto naša blízkosť nie je daná iba našou solidaritou s trpiacim človekom. V obraze Ježišovej krížovej cesty vidíme aj svoje vlastné putovanie životom s krížom na pleciach. Aj my tým musíme prejsť. Je dobré vedieť, že ten kríž nenesieme samy. Dôvodom nášho dnešného stretnutia v chráme však nie je iba solidarita s jeho utrpením. Na kríži zomiera Boží Syn. Napĺňa sa jeho poslanie obetovať sa za hriešnikov. Boh sa ponížil, stal sa jedným z nás. V Ježišovi Kristovi sa najmocnejším spôsobom ukazuje Božia blízkosť. Kríž je realitou, ktorá sa nás hlboko dotýka. Mohli by sme hovoriť o Bohu, poznať teoreticky jeho vlastnosti, ale bez tejto skúsenosti lásky by sme nikdy nepochopili, aký naozaj je. Ako čítame v Písme: „Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto zomrie za svojich priateľov.“ Ježiš nezomiera za nás preto, že by sme si to zaslúžili. Nie sme ani tak dobrí, ani tak čestní, ani tak spravodliví. Aj dnes, po mnohých rokoch od tejto udalosti si treba znova položiť jednoduchú otázku: „Prečo musel Pán Ježiš zomrieť na kríži?“ Katechizmovú odpoveď poznáme všetci: „Zomrel, aby nás vykúpil a oslobodil z jarma hriechu a smrti.“ Skúsme sa však pozrieť do vlastného života, na život našej rodiny, či tejto spoločnosti a hľadajme odpovede, prečo je to tak.

Drahí bratia a sestry! Pohľad na Ježišov kríž nás vedie prirodzene k väčšej pokore. Napriek našej túžbe konať dobro musíme stále znova priznávať, že sme hriešni. Tento svet je zapletený v hriechu. Nedá sa to zatajiť, treba to otvorene priznať. Koľko vážnych osobných zlyhaní už máme za sebou, koľkokrát sme svojim správaním ublížili iným! Pohľad na zomierajúceho Ježiša nám hovorí, že nedá sa nad tým len tak mávnuť rukou. Nedá sa len tak povedať, že sa nič nestalo. Nemôžeme sa tváriť, že sa nič nedeje, keď za naše hriechy zomiera Ježiš na kríži. Keď hovoríme o zle, pripomeňme si, že jestvujú nielen osobné, ale aj spoločenské hriechy, za ktoré nesiem v istej miere svoju zodpovednosť. Obraz doby, v ktorej žijeme a ľudská zrelosť sa najviac odráža v tom, ako narábame so slabými a bezmocnými. Vojnový slovenský štát nehodnotíme len na základe hospodárskeho rozkvetu, ale najmä cez utrpenie tisícov nevinných ľudí v koncentračných táboroch, cez holokaust. Podobne nemôžeme vidieť na socializme len bezplatné školstvo a zdravotníctvo, ale máme pred očami systematické potláčanie základných ľudských práv, obmedzenú náboženskú slobodu, vidíme nespravodlivo odsúdených. Socializmus, to je aj vykonštruovaný súdny proces s našim diecéznym biskupom Jánom Vojtaššákom, ktorý bol ako starec nespravodlivo odsúdený na 24 väzenia a musel zomrieť ďaleko od svojej vlasti. Ani na našu dobu sa nemôžeme dívať len cez pribúdajúce možnosti, slobodu pohybu alebo reforme. Viac nám o biede dneška povedia stovky bezdomovcov v stanovom tábore alebo matka, ktoré musela s dvoma malými chlapcami prespávať v mrazoch vonku, lebo prišli o strechu nad hlavou. Obrazom našej doby sú zúfalí rodičia bez práce; domáce násilie, o ktorom sa taktne mlčí; mládež, ktorá nevidí zmysel života a tak ho hľadá v alkohole, drogách alebo neviazanej zábave. O našich časoch vydávajú svedectvo deti v detských domovoch, ktoré si nikto nechce vziať len preto, že nie sú biele.

​Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš na kríži zomiera za všetky naše osobné i spoločenské hriechy. Boh sa nám dáva celý, aby nás zachránil pre večný život v spoločenstve s ním. Po ňom nezostávajú iba spomienky, lebo On zostáva stále uprostred nás, v spoločenstve Cirkvi. Denne sprítomňujeme na oltároch jeho obetu kríža. Vo sviatosti oltárnej sa nám on sám rozdáva. Živé cirkevné spoločenstvo najlepšie ukazuje, aké je ovocie Ježišovej obety na kríži. Prešiel krížovou cestou, obetoval seba samého a rozdal sa nám. Toto je príklad obetavej, nezištnej lásky aj pre nás. Dnešný Veľký Piatok je nielen spomienkou na Pánovo umučenie, aby sme si uctili jeho sväté rany. Je to rovnako výzva byť solidárni s trpiacimi, slabými a bezmocnými. Solidarita znamená všímať si potreby iných, prejaviť spoluúčasť a súcit. Boh ju voči nám prejavil, keď nedopustil, aby sme zostali samy vo svojich hriechoch, ale oslobodil nás z otroctva hriechu a smrti prostredníctvom svojho Syna Ježiša. Čerpajme v kríži silu pre svoj každodenný život. On je prameňom našej nádeje a predzvesťou vzkriesenia. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.