Druhá adventná nedeľa v roku C.


Drahí bratia a sestry! Sú také situácie v živote, kedy sa naplno ukáže, kým sme. Aj slovenské príslovie hovorí: „V núdzi poznáš priateľa.“ Vtedy, keď sa obrazne povedané „láme chlieb“, sa ukáže, čo je v nás. Až v krízovej situácii poznávame, kto za nami stojí naozaj a kto len preto, aby niečo získal. Hovoríme o situáciách, kedy sa z ľudí strháva maska. Ale pomôcť strhnúť z nás to, čo je nepravdivé a umelé, môže aj vonkajšie prostredie. Stav núdze, choroba alebo okamih, kedy už nie je dôvod na niečo sa hrať alebo nemáme čo stratiť. Sú to situácie, kedy človek zostáva sám so sebou, on sám sa musí vysporiadať z mnohými ťažkosťami. Môžeme si predstaviť, ako sami kráčame v hustej hmle. Nikto nás nevidí, ani my nikoho nevidíme. V takejto chvíli izolácie a osamelosti všetky dôvody namýšľať si o sebe pomaly miznú.

Druhým takým miestom, o ktorom rozpráva dnešné evanjelium, je púšť. Nehostinné miesto, kde niet života a kde treba každý deň bojovať o holé prežitie. Možno práve pre túto vlastnosť púšte, kde človek cíti a môže tak intenzívne prežiť vlastnú malosť, sa Boh prihovoril Jánovi Krstiteľovi prihovoril práve na púšti. Tak sme počuli aj v evanjeliu: „v pätnástom roku vlády cisára Tibéria..., zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. A táto správa nám tak trocha pripomína ohlásenie Ježišovho narodenia. Sme svedkami, že Boh vstupuje do dejín vo chvíli, kedy to nikto nečaká a na mieste, ktoré nikto nevyhľadáva. A napriek tomu je správa o Božom hlase na púšti nad Jánom dobrou správou. Je malým svetlom, bez ktorého si nedokážeme predstaviť príchod toho veľkého svetla, ktorým je Kristus. Aj dnes, keď počúvame slová o Božom hlase na púšti, cítime, že sa odohráva niečo veľkolepé. Akoby sme potrebovali počuť stále znova a znova, že Boh je verný, že nezabúda na svoj ľud. Že si všíma vyvolený izraelský národ aj v čase rozdelenia krajiny, aj vo chvíľach náboženského úpadku a nadvlády Rimanov. Boh posiela Jána Krstiteľa, aby pripravil cestu Pánovi. Preto hlása krst pokánia a volá: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky. Každá dolina nech sa vyplní a každý vrch a kopec zníži.“ Boží hlas z púšte vedie Jána, aby odvážne pozýval ľudí k pokániu. Ak sa Boh dotkne človeka, vie ho aj silno motivovať. Čo viac mohol Ján Krstiteľ spraviť ako radikálne vyzvať ľudí, aby sa zamysleli nad tým, ako žijú. V tomto je táto naša doba podobná tej, o ktorej hovoríme evanjelium. Aj vtedy, aj dnes dokáže ľudí prebudiť z letargie len radikálne prežívaná vernosť Bohu.

Drahí bratia a sestry! Z dnešného evanjelia vieme, že Boží hlas prichádza úplne neočakávane. Ale najmä vtedy, keď sa vzdávame vlastnej vôle. Boha dokážeme vnímať až vtedy, keď si strhneme masku, čo môže byť často veľmi bolestné. Priznať si neúprimnosť, klamstvo, zlý charakter, porušovanie spravodlivosti či ubližovanie iným nie je jednoduché. Avšak až vtedy, keď sa o to pokúsime, keď sa obrazne povedané, dostaneme na púšť, až potom môžeme počuť nad sebou Boží hlas. A tam, kde je prítomný Boh, tam prichádza vyslobodenie. Mnohí z nás sa životu na púšti buď bránia alebo tvrdíme, že máme na programe niečo dôležitejšie. Advent je ideálnym časom na stíšenie sa. Nie je len obdobím prípravy na Vianoce, ale aj osobitným pripomenutím si druhého Kristovho príchodu, ktorý my, kresťania, musíme brať vážne. Kristu pri svojom nanebovstúpení sľúbil, že sa vráti. A my v to veríme, my ho očakávame. A tento druhý príchod je spojený s definitívnym koncom dejín, o ktorom nevieme ani dňa, ani hodiny. Aj toto je vážny dôvod, aby sme si v adventnom období vytvorili priestor na stíšenie sa, na modlitbu, na čítanie Svätého Písma, kde môže rásť naša viera. A povedzme ešte jedno: Keď zaznel Boží hlas na púšti nad Jánom, dostal úlohu: Hovoriť ľuďom, aby pripravili cestu Pánovi. Aj nás na púšti čaká nejaké posolstvo. Čo by povedal mne? Možno by odo mňa žiadal, aby som sa viac venoval svojej rodine, aby som sa viac za nich modlil a bol im dobrým príkladom; možno by mi kázal, aby som sa vzdal práce alebo činnosti, ktorá ma zotročuje; možno by ma vyzval, aby som prestal kradnúť, oddávať sa zmyselnosti alebo prestal sa neustále pretvarovať. Ktovie, ako by znelo to Božie posolstvo na púšti nado mnou.

​Drahí bratia a sestry! Sú také udalosti a miesta, kde sa nemáme na čo hrať. Pred ľuďmi sa môžeme tváriť ako šťastní, zdraví, atraktívni, múdri, či dôležití. Pred Bohom je však každá maska zbytočná. Niekedy trvá celé desaťročia, možno aj celý život, kým si človek svoju masku prizná a odhodí ju. Dnešné Božie slovo nám odkazuje, že Boh sa vždy bude o nás zaujímať. Adventné obdobie, ktoré prežívame, nás pozýva k pokániu, pozýva nás na púšť, do samoty, kde pred Božou tvárou z nás môže všetko opadnúť. A tam, na mieste, kde sa nemusíme na nič hrať, kde potrebujeme len vieru, nádej a lásku, tam nám Boh povie niečo dôležité. Posolstvo adresované Jánovi Krstiteľovi zmenilo nielen Jána, ale celé dejiny. A rovnako to môže byť aj v našom prípade. Pokúsme sa preto v advente vrátiť sa k sebe a vrátiť sa k Bohu. Toto je cesta k pokoju a radostnému sláveniu Vianoc. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.