Narodenie Pána v roku C


Drahí bratia a sestry! Na Vianoce sa zvykneme tešiť ako na najkrajšie sviatky v roku. To, čo je na týchto sviatkoch najviditeľnejšie, to je štedrá večera, vianočný strom, výzdoba, darčeky. S týmto všetkým zvykneme spájať vianočné sviatky. O Vianociach sa často hovorí ako o rodinných sviatkoch. A je to naozaj tak. Dodnes jestvuje v našich krajoch silná tradícia, akési povedomie, že na Vianoce treba byť doma s najbližšími. A tak nech by sme sa počas roka zatúlali kdekoľvek, všetci v kútiku srdca cítime, že by bolo ťažké prežívať tieto tak krásne sviatky bez domova, bez ľudí, ktorých máme radi. Vianoce môžeme nazývať všelijako. Môžu byť pre nás sviatkami rodiny, možno nejakých tradícií, ale pre nás, pre veriacich, budú vždy na prvom mieste sviatkami Narodenia Pána Ježiša. Ak by sme túto pravdu nedokázali prežiť vo svojich rodinách, bolo by naše prežívanie Vianoc o dosť ochudobnené. Keď som sa kedysi pýtal starých ľudí v domove dôchodcov, ako si oni spomínajú na svoje detské Vianoce, rozžiarili sa im oči, možno sa v nich zaleskla aj slza. Čo bolo zaujímavé, vo veľkej väčšine prípadov sa ich prvá spomienka neuberala k darčekom, ktoré boli často menšie ako tie naše, ale skôr ku zvláštnej rodinnej atmosfére, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bolo hlboké svedectvo viery ich rodičov. Spoločná modlitba, návšteva bohoslužby alebo betlehema v chráme. Aj toto svedectvo ľudí, ktorí prežívajú jeseň života, vo mne utvrdilo presvedčenie, že bez posolstva o narodenom Božom Synovi, Pánu Ježišovi, by Vianoce boli duchovne pusté a prázdne.

Vianoce sú pre väčšinu ľudí tak hlbokým a nádherným sviatkom, že aj tí, ktorí z rôznych dôvodov do chrámu počas roka do chrámu zavítajú len zriedka, počas týchto dní si cestu do chrámu predsa len nájdu. Možno je za tým len spomienka na detstvo, ktoré sa podobalo rozprávke. Možno len chceme byť sentimentálni a chýba nám trocha romantiky či ilúzie, že náš život je v úplnom poriadku. A možno je za tým niečo úplne iné. Naozaj, treba povedať, že Vianoce nie sú len kresťanským, ale aj hlboko ľudským sviatkom. Učia nevzdávať sa a premáhať strach. Boh sa nás nevzdal a spravil všetko, aby sme sa vrátili k nemu. Správa o Ježišovom narodení, ako nám ju ponúkajú evanjelisti, svedčí o krušných časoch. Je historickým svedectvom, že Boh vstupuje do dejín, aby ich zavŕšil, aby sa zjavil ľudstvu ako láska, ako milosrdenstvo. Tradičné slovenské vianočné piesne v nás umocňujú atmosféru pohody, až môžeme nadobudnúť pocit, akoby sme sami boli súčasťou tejto idylky. Keď sa však lepšie zamyslíme nad udalosťou Ježišovho narodenia, s prekvapením zistíme, že Boh si berie na seba ľudské telo, stáva sa pravým človekom, či ináč povedané, narodí sa za okolností, ktoré vzbudzujú hrôzu. Mária v požehnanom stave nemá kde uprostred chladného počasia uchýliť sa, aby porodila. Dnes by sme konštatovali, že pre oboch, Jozefa i Máriu, to bola veľmi stresujúca situácia. Doslova šlo o život. Predstavme si tú zúfalú bezradnosť ľudí, ktorí tak veľmi potrebujú nájsť aspoň trocha tepla a niet nikoho, kto by sa nad nimi zmiloval. A to bol len začiatok. Už krátko po pôrode musia všetci traja utiecť do Egypta. Všetko opustiť, všetko pretrhnúť a bezhranične dôverovať.

Prečo to Boh vlastne urobil? Prečo sa stal človekom za takýchto ponižujúcich okolností? Nemusel sa narodiť v paláci. Ale prečo si nevybral aspoň priemerne dobre situovanú rodinu, kde narodenie Božieho Syna nemuselo prebehnúť tak dramaticky? Keď nad tým budeme premýšľať, môžeme dôjsť len k jedinému záveru. Boh to spravil preto, aby nám ukázal, že sa nás nikdy nevzdá. Sme jeho stvorením, patríme jemu, aj keď sa od neho vzďaľujeme hriechom. Boh sa stal človekom, aby nám odkázal, že kvôli nám je pripravení podstúpiť akúkoľvek obeť. A Ježišovo narodenie za nepriaznivých okolností, to všetko bol len začiatok. Potom, keď Ježiš vyrástol a dospel, začal naplno ohlasovať zvesť o Božom kráľovstve a túto obetu za nás zavŕšil na kríži, kde zomrel za nás a kvôli našim hriechom. Drahí bratia a sestry! Boh vždy zápasil o človeka. Už po prvom hriechu prarodičov Boh sľúbil, že spraví všetko, aby sme sa vrátili k nemu. Preto si vyvolil izraelský národ, preto povolával patriarchov, preto vyslobodil svoj ľud z egyptského otroctva previedol ich cez Červené more. Narodenie Ježiša, príchod Božieho Syna, je akoby začiatkom finále, toho záverečného Božieho zápasu o človeka. Aj my denne zápasíme. Vidíme vlastnú biedu, biedu iných ľudí. Vnímame, čoho všetkého zlého sme schopní a možno si uvedomujeme, aký ťažký je život na zemi. Práve preto tak veľmi túžime, aby aspoň na veľké sviatky všetky naše ťažkosti a problémy prekryla romantika, radosť a pokoj. Ak by naše prežívanie Vianoc smerovalo len k tomuto, bolo by neúplné. My potrebujeme Vianoce. Každý rok, znova a znova potrebujeme duchovne prežiť vianočné sviatky ako deň Božieho narodenia. Je to veľmi dôležité, lebo toto duchovné posolstvo veľmi potrebujeme. Boh spravil všetko, aby nás zachránil. Stal sa človekom, narodil sa do ťažkých podmienok a nakoniec za nás zomrel na kríži. Čo však robíme my pre vlastnú spásu? Dnes sme tu a zajtra nemusíme. Na Vianoce si osobitne pripomíname, že láska je schopná veľkých obiet, tak ako sa Boh obetoval pre nás. A jeho konanie je pre nás vzorom.

​Drahí bratia a sestry! Všetkým zo srdca želám, aby sme sa nebáli. Nebojme sa žiť a zápasiť o dobro. Nebojme sa veriť a nebojme sa milovať. Tešme sa zo všetkých darčekov, ktoré sme dostali. Nechajme sa vtiahnuť atmosférou vianočných sviatkov. Buďme vďační za teplo domova najmä tým, ktorí nám ho vytvorili. Buďme vďační za lásku, ktorú nám naši blízki prejavili, lebo ona nie je samozrejmosťou. Ale nadovšetko nikdy nezabudnime na duchovné posolstvo Vianoc. Nezabudnime, že Vianoce sú sviatky Narodenia Pána. Cez túto životodarnú pravdu získame viac vnútornej slobody. Cez ňu nám Boh pomôže včas rozoznať, čo je pre nás skutočne dôležité. Všetkým Vám zo srdca vyprosujem milostiplné vianočné sviatky. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.