Druhá nedeľa po Narodení Pána v roku C


Drahí bratia a sestry! Je veľa vecí, ktoré odmietame, ale nevieme presne prečo. Niekto je nesympatický, rozčuľuje nás jeho prítomnosť, možno je iný. Hoci hovoríme, že sme rozumní ľudia, niekedy sa náchylní robiť nerozumné rozhodnutia, ktoré sú veľmi podfarbené emóciami. Keď tie človeka ovládnu, nedokáže sa dobre rozhodnúť. Niekedy je za našim iracionálnym rozhodnutím len intuícia, ktorá nemusí byť zlá, inokedy podvedomá obava z niečoho neznámeho a strach, ktorý je živený spomienkami na minulosť. Aj všetky vynálezy, ktoré ľudstvo dnes tak samozrejme používa, boli na počiatku prijímané s veľkou nedôverou. Keď sa prenesieme do náboženskej a etickej oblasti, tak zistíme, že ľudia aj v mnohých závažných veciach sa líšia. Ľudia môžu odmietať Boha, môžu odmietať Cirkev alebo len nejakú časť jej učenia. Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo je to tak, nám výrazne pomáha dnešné evanjelium.

Evanjelium podľa Jána nám ťažkým, priam filozofickým jazykom, opisuje dejiny spásy. Ján nehovorí o stvorení sveta za sedem dní ako kniha Genezis, ale o Slove, ktoré bolo na počiatku a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. Božie slovo však nemôže vynechať jednu z kľúčových udalostí, ktorá predznamenala aj naše vykúpenie, príchod Božieho Syna. A tou udalosťou bol prvý hriech, pád našich prarodičov. Hriech nie je len nejakým zlom, ale najmä znevážením či zneuctením Božej lásky. Ak niekoho milujeme, za nič na svete by sme mu neublížili, možno nevedomky. Ak by sme vedome ublížili milovanej osobe, veľmi by sme ju tým zranili. Hriech je preto takým veľkým zlom a preto kvôli nemu musel sa Boh stať človekom, lebo jeho miera prekročila hranicu, po ktorej vo vzťahu niet návratu. Boh je teda Slovom, či svetlom, ktoré prichádza na svet. Ale ako hovorí evanjelista: „svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.“ Medzi svetlom a tmou je veľká priepasť. Tou tmou, o ktorej hovorí Božie slovo, je ľudská zloba. Už v novozákonných listoch neraz čítame, že mnohí ľudia vtedajšej doby boli zlí, oddávali sa hriechu, ubližovali si navzájom. A títo ľudia, vnútorne skazení, sa obrazne povedané stali tmou, ktorá nie je ochotná prijať akékoľvek svetlom. Keď nad tým premýšľame, musíme so smútkom uznať, že aj dnes žijú ľudia, ktorí sa dostali do špirály zla, zvykli si na ňu, stala sa pre nich životným štýlom a netúžia po zmene.

Keď teda hľadáme odpoveď na otázku, prečo ľudia odmietajú Boha, Cirkev alebo nejaké jej učenie, nie je za tým len nevedomosť, nejaká logická argumentácia či zlá skúsenosť z minulosti. Častokrát stojí za tým ich vlastný hriech. Kto si na hriech zvykol a vnútorne sa s ním stotožnil, pre takého človeka je ťažké prijať názor, že koná zle. Ak si študent pravidelne neplní povinnosti, bude sa snažiť svoju lenivosť ospravedlniť, len nie priznať si ju. Kto si navykol podvádzať alebo brať z cudzieho, pre toho bude ťažké uznať si, že aj krádež a podvádzanie sú hriechom. Ale okrem vlastného hriechu je tu ešte jedna skutočnosť, ktorá spôsobuje, že aj veriaci človek sa vzdáva svojich zásad a náboženskej praxe. Stáva sa to väčšinou vtedy, ak je človek veriaci len navonok a vo vnútri nemá pevné kresťanské postoje. Naozaj, niektorí veriaci si nevážia vlastnú vieru a bez nejakých veľkých okolkov sú schopní zrieknuť sa jej. Chlapec, ktorý dlhé roky miništruje, odíde na vysokoškolský internát a jednoducho prestane chodiť do kostola. Mladá žena sa zaľúbi do muža, ktorý je neveriaci alebo nepraktizujúci a bez ťažkostí začne s ním spolu bývať. A takto by sa dalo pokračovať. Jedno je isté. Ak sa človek rozhodne v rozpore s Božím zákonom, bude hľadať všetky spôsoby, aby sa ospravedlnil. Iná by si totiž musel priznať vinu a konať pokánie. Avšak, žiaľ, častejšie ako pokánie sa stáva to druhé. Človek si zatvrdí srdce a presne v duchu dnešného evanjelia sa stáva „temnotou“, ktorá svetlo jednoducho neprijíma.

​Drahí bratia a sestry! Vianočné obdobie, ktoré stále prežívame, pomáha obmäkčiť aj tie najtvrdšie srdcia. Vianoce sú totiž spojené so spomienkami na detstvo a na rodinu. Možno práve tieto sviatočné chvíle nám pomôžu uvedomiť si všetko, čo pre nás Boh urobil. Možno práve počas týchto sviatkov niekto odchýli dvere svojho srdca, ktoré sa zdali byť definitívne zabuchnuté. Je pravdou, že mnohé veci odmietame a nevieme ani sami prečo. A možno aj vieme. Len si to nechceme uvedomiť alebo o tom hovoriť, lebo je to pre nás príliš bolestivé. Niet však takého srdca, ktorého by sa nemohla dotknúť Božia láska. Niet takého hriechu, ktorý by nemohol byť odpustený. Modlime sa za tých, čo žijú v hriechu, aby sa kajali. Nesúďme ľudí preto, že sú iní, lebo nemusíme poznať všetky dôvody, prečo je to tak. Snažme sa však priniesť našim bratom a sestrám Kristovo svetlo, ktoré má tú moc vniesť pokoj a radosť i tam, kde sa to zdá byť celkom beznádejné. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.