6. veľkonočná nedeľa v roku C


Drahí bratia a sestry! Veľkosť lásky sa prejavuje pri lúčení. Až vtedy, keď niekoho alebo niečo strácame, uvedomujeme si jeho hodnotu. Preto je každé lúčenie ťažké. Deti odrastú a odchádzajú z domu. A každý rodič, mama i otec, sa ešte dlho pozerajú do diaľky za svojim synom a dcérou a pýtajú sa, či to zvládne. Mnohí rodičia sa za svoje deti modlia a snažia sa ich sprevádzať svojimi radami a príkladom. A hoci dobrí rodičia sa vždy budú v určitej miere báť o svoje deti, rovnako vedia, že ich vychovávali preto, aby jedného dňa prevzali za svoj život zodpovednosť. Okamihy lúčenia si ešte dlho pamätáme, vnútorne ich prežívame, lebo sú spojené s láskou. Každé slovo, ktoré zaznie v takomto okamihu, je vzácne. Vraciame sa k nemu. Je posolstvom, ktoré nesmie zostať zabudnuté. Tak prijíma dieťa ponaučenie od rodičov pred cestou do školy, či skôr ako na dlhšie opustí rodičovské hniezdo. Podobne si dobre pamätáme každé slovo našich drahých, pri ktorých sme stáli krátko predtým, ako si ich Boh povolal k sebe.

Dnešné evanjelium nám vo veľkonočnom období ukazuje Vzkrieseného Pána, ktorý odovzdáva svojim učeníkom to podstatné. Sú to vlastne posledné slová pred jeho Nanebovstúpením. Posolstvo, ktoré by nemalo zostať zabudnuté. Pán Ježiš pripomína dve veci. Hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo.“ Láska si naozaj nevyberá. Prijíma toho druhého. Boh v celých dejinách spásy zjavoval seba samého. Prvýkrát sa zjavil Abrahámovi, ktorý dostal veľké prisľúbenia. Boh mu sľúbil, že jeho potomstva bude viac ako piesku na brehu mora. A rovnako mu sľúbil krajinu, ktorá bude oplývať mliekom a medom. Každý vzťah sa nejako začína. Takto sa začalo dobrodružstvo človeka s Bohom. Sväté Písmo dosvedčuje, ako sa Boh v dejinách spásy dával poznať stále viac a viac. Boh túžil, aby ho človek poznal, aby uveril v jeho lásku. Toto dosvedčujú v Starom zákone patriarchovia, proroci, aj králi. A Boh sa dával poznať stále viac. Preto v okamihu, ktorý Písmo nazýva „plnosť času“ posiela na svet svojho Syna, aby zjavil Božiu lásku. On je pravým Bohom i pravým človekom. Svätý Otec Benedikt XVI. v závere svojej knihy Ježiš Nazaretský hovorí, že Ježiš nám priniesol Boha, ukázal nám, kto je Boh, lebo On sám bol Božím Synom. Keď Boh toľko o sebe zjavil, vždy prejavoval voči ľudstvu veľkú lásku a práve cez Ježišovu obetu na kríži šiel až do krajnosti, akože by sme ju mohli prehliadnuť. Je možné lásku ignorovať? Láska je ako kvapka vody padajúca na kameň. Keď padá kvapka za kvapkou, po čase sa aj ten kameň podvolí.

Preto Boh hovorí: Kto ma naozaj miluje, pre toho nebude ťažké nasledovať ma a zachovávať moje slovo. Láska je pripravená obetovať sa. Kvôli ľudskej láske sme schopní meniť svoje návyky, snažíme sa byť lepší. Niet silnejšej motivácie ako láska. Rodičia sa kvôli deťom vzdávajú pohodlia, kariéry. Pre lásku sme ochotní zmeniť si denný program, priateľov, ba dokonca sme pripravení opustiť domov a odsťahovať sa do neznáma. Toto všetko dokážeme spraviť pre lásku k človeku. O čo viac si našu pozornosť zaslúži Boh, ktorý nás stvoril a d ktorého tak závisíme. Ak máme pocit, že zachovávanie Božieho slova je ťažké, možno je to preto, že Boha málo milujeme. Že si málo uvedomujeme, čo všetko sme od neho dostali.

Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí aj o pokoji: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ Tieto slová znejú ako balzam na našu dušu, lebo všetci túžime po pokoji. Často nám chýba, sme zahltení stresom, prácou, povinnosťami. Denne nás trápia rôzne problémy, musíme robiť závažné rozhodnutia. A to nie je jednoduché. Nepokoj si spôsobujeme vlastným hriechom, spôsobujú nám ho iní alebo aj neočakávané udalosti. Pán Ježiš nám hovorí, že On vie darovať človeku pokoj srdca. Nehovorí o tom, že si nemáme všímať zlo alebo ignorovať povinnosti. To by bol falošný pokoj. Ježiš hovorí, že ak si zachováme čisté srdce, dostaneme od neho silu zachovať si rozvahu a konať múdro vo všetkých situáciách. Kto z nás by po takom pokoji netúžil?

Drahí bratia a sestry! Na prvý pohľad sa zdá, akoby Ježišove slová boli nesplniteľným ideálom. On hovorí, že máme uskutočňovať Slovo a byť pri tom motivovaní láskou. Avšak dobre vieme, ako málo času máme neraz na svojich blízkych. Často im nestihneme povedať, čo pre nás znamenajú. Máme technické prostriedky, ktoré uľahčujú komunikáciu, ale žeby sme mali k sebe bližšie, to vždy nemôžeme povedať. Lásky nikdy nie je dosť. Vždy, či sme mladí alebo máme viac rokov, vždy budeme túžiť, aby sme boli niekomu vzácni, aby sa vždy našiel niekto, koho bude zaujímať, ako sa máme; aby večer, keď meškáme z práce či zo školy, sa niekto na nás tešil. Málo lásky dávame a málo si uvedomujeme, koľko nám ju venujú druhí. A ešte menej si uvedomujeme, koľko sme jej dostali od Boha. A pritom Božia láska je prameňom každej lásky. Máme byť motivovaní láskou a žiť podľa evanjelia. Ale máme vôbec čas uvedomiť si, čo pre mňa znamená evanjelium?

Život je veľmi rozmanitý. Mnohí žijú v presvedčení, že vzťah k Bohu je len jedným kamienkom v mozaike života. Ale nie je to tak. Vzťah k Bohu je základným kameňom, na ktorom stojí všetko. V duchovnom živote platí jednoduché pravidlo: buď rastieme alebo padáme. Nie je možné zostať na jednom mieste. Vzťah k Bohu, ktorý je Láska, znamená pre nás všetko. Ak sa takto budeme dívať na vieru, na kresťanstvo, potom získame nový pohľad aj na bežné aktivity, ktoré sprevádzajú náš náboženský život: návšteva bohoslužby, prijímanie sviatostí, pravidelná modlitba, skutky lásky. Správne prežívaná viera ovplyvňuje všetky oblasti môjho života. Som kresťanom nielen na bohoslužbe, ale vo viere prežívam aj svoj rodinný život, svoje štúdium a prácu či spoločenské angažovanie sa. Ak Pán Ježiš hovorí, že máme zachovávať jeho slovo a byť pritom motivovaní láskou k nemu, tak nám vlastne odkazuje, že naša viera sa musí stať kultúrou. Ak sa viera nestáva kultúrou, mení sa na formálny zvyk, ktorý dlho nevydrží. V rodine sa vtedy viera stáva kultúrou, keď rodičia nielen naučia deti modliť sa, ale sa s nimi aj modlia, keď sami pristupujú k sviatostiam, keď si večer kľaknú pod krížom, aby sa pomodlili. V spoločnosti sa viera stáva kultúrou, keď máme nielen spravodlivé zákony, ale keď sa aj my sami snažíme statočne pracovať, slušne sa správať, nekradnúť a nekorumpovať.

​Drahí bratia a sestry! Pri lúčení sa ukazuje veľkosť lásky. A takéto stretnutie je často spojené s nejakým posolstvom, ktoré si ešte dlho pamätáme. Vzkriesený Kristus sa po Veľkej noci viac ráz zjavil učeníkom a ukázal im svoju slávu. Boli natešení, že ho znova videli. A On im v takýchto chvíľach povedal ešte pár slov. Keďže ich povedal v čase lúčenia pred Nanebovstúpením, nadobudli hlbší význam. Ježiš nás vyzýva, aby sme zachovávali na dôkaz lásky k nemu jeho slovo. A zároveň nám sľubuje taký dar pokoja, ktorý nám svet nemôže dať. Je to príležitosť uvedomiť si lásku ľudí, no najmä Božiu lásku, bez ktorej by sme vlastne ani neboli. Učme sa vďačnosti. Neberme lásku, ktorej sa nám dostáva, ako samozrejmosť. Vážme si ľudí, ktorí nám ju prejavujú. Sami ju v hojnej miere rozdávajme. Ale najmä buďme vďační voči dobrotivému Bohu za lásku, ktorou nás obdaroval už len tým, že nás povolal k životu. Čím viac budeme Boha milovať, tým viac dokážeme zachovávať slovo. Takto si zachováme čisté srdce, ktoré bude naplnené pokojom. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.