Prvá pôstna nedeľa v roku B


Drahí bratia a sestry! Keď sa opýtame ľudí, čoho sa boja, mnohí odpovedia, že majú strach pred samotou. Tejto obave sa dá rozumieť. V tomto svete, ktorý je taký pestrofarebný, plný vravy a rôznych zvukov, niet miesta pre samotu. Život rýchlo pulzuje: ráno sa všetci ponáhľajú do práce a do školy, popoludní zase všetci naspäť. Ešte spraviť nákupy, navštíviť priateľov, možno ísť do kina. Samota sa skutočne javí ako niečo neprirodzené. Avšak pripomeňme si, že v rozhodujúcich chvíľach života sme vždy boli i budeme sami. Ľudia môžu s nami spolucítiť, môžu podať pomocnú ruku, ale nemôžu prežiť náš život za nás. Sami na vlastnej koži musíme prežiť úspechy, ale aj pády. Sami sa pred Božou tvárou musíme vysporiadať s nešťastím, ktoré nás stretne. Rovnako sami budeme vo chvíli zomierania a smrti. Táto predstava samoty, ktorej sa nevyhneme, nás môže desiť. Obava z takejto samoty je však zároveň signálom, že sa niečo v nás hlási.

V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Duch hnal Ježiša na púšť. Aké absurdné! Po tomto úvode nás môže hneď napadnúť myšlienka, prečo bol vlastne Ježiš hnaný do samoty? Videl vari málo púšte okolo seba? Bolo vari v jeho prítomnosti málo ľudí, ktorí tápali nad zmyslom života, plných nepokoja alebo možno aj nenávisti? Vari nevidel púšť v zástupoch ubiedených a chorých ľudí, ktorí deň čo deň prichádzali za ním v nádeji, že ich život sa môže zmeniť? Vari toto všetko, tieto prejavy ľudského života neboli púšťou? Napriek týmto skutočnostiam sa Ježiš ocitne na púšti. Nehostinnom mieste, kde niet ničoho. Niet tam života, niet rastlín ani ľudí. Niet tam barličky, o ktorú by sa človek mohol oprieť, aby nemusel byť sám so sebou. Niet tam žiadneho nástroja či jazyka, ktorý by svojimi zvukmi prehlušil zavýjanie vetra a priviedol myseľ k iným myšlienkam. Ježiš sa ocitne na púšti a rozpráva sa s Otcom. Prežije tam štyridsať dní, čiže obrazne povedané je tam dovtedy, kým to potrebuje. A hoci je Božím Synom, pokúša ho Satan. Ako vždy, keď je človek sám so sebou a rozhoduje sa spraviť niečo veľké.

Drahí bratia a sestry! Náš život je plný všetkého možného. Nájdeme v ňom prácu, vzdelávanie, vzťahy, voľný čas. Avšak samote sa vyhýbame. Ak sa náhodou ocitneme vo chvíli ticha, zapíname rádio alebo televízor. Radšej sa necháme rozptyľovať. Nechceme byť sami so sebou, lebo sa bojíme toho, čo je v nás. Vlastných myšlienok, nevysporiadaných problémov, možno aj výčitiek svedomia. Áno, naša duša sa hlási o slovo. Všimnime si ten obrovský nepomer medzi starostlivosťou, ktorú venujeme vlastnému telu či veciam, ktoré vlastníme; možno ľuďom okolo nás a starostlivosť, ktorú venujeme vlastnej duši. Pohľad na posledné týždne a mesiaci naplno obnaží, ako na tom sme. Chýba nám modlitba či úprimné rozhovory, v ktorých by sme druhým dávali samých seba. Neraz sa sťažujeme, že sa pri modlitbe nedokážeme sústrediť, že nás napádajú rôzne myšlienky. A čudujeme sa? Modlitba či účasť na bohoslužbe sú možno jediným okamihom počas dňa či týždňa, kedy sme ticho, kedy aspoň trocha privoniame k samote. Aj nás Duch ženie na púšť. Ženie nás na miesto, kde by sme boli konfrontovaní sami so sebou. Tlačí nás do situácie, kde by sme zistili, kým vlastne sme. Ak dokážeme prijať samotu ako súčasť vlastného života, ak sa budeme na ňu tešiť, zistíme, že ona nie je taká hrozná. Práve naopak. Je to jediné miesto, kde môžeme v hojnej miere zakúsiť Božiu lásku a vidieť Otcovi tvár. Určite budeme pokúšaní. Keď sa však obrátime na Nebeského Otca, dá nám dostatok síl, aby sme zo svojich sŕdc nikdy nestratili pokoj, ktorý tak veľmi potrebujeme. Aby sme nestratili radosť z toho, že sme Božie milované deti.

​Drahí bratia a sestry! Obava zo samoty môže byť často strachom zo samého seba. Sme ľuďmi z mäsa a kostí, ale máme aj dušu. Ježišova skúsenosť z dnešného evanjelia nám hovorí, že samota je aj naša cesta. Cesta k Bohu i k sebe samému. Čím viac sa jej budeme brániť, tým viac bude na nás naliehať. Samota nie je zlá. Ona len v plnej miere obnažuje, kým vlastne sme. A takáto pravda v nás môže vzbudzovať hrôzu. Boh nám však hovorí, že nie sme ponechaní sami na seba. Nájdime si práve v pôstnom období čas na takéto chvíle intimity. Využime ju na modlitbu; počúvajme svoj vnútorný hlas i to, čo nám hovorí Boh. Takto využitý čas nebude stratený. Lebo čas venovaný svojej duši a vzťahu k Bohu sa nám bohato vráti. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.