Druhá pôstna nedeľa v roku B


​Drahí bratia a sestry! V dejinách náboženstiev sa dočítame, že jedným z hlavných znakov uctievania Boha či božstva bola obeta. Obeta bola vonkajším, veľmi dôležitým znakom, že človek dáva to najcennejšie, čo má. Starý zákon presne opisuje, ako má vyzerať dokonalá obeta. Obetovali sa len zvieratá, ktoré boli bezchybné a zdravé. Malo ísť o najlepšie kusy zo stáda. Podobne izraelský národ Bohu obetoval aj prvú časť úrody. Avšak obety Bohu neprinášali len Izraeliti. Tak to robili národy po celom svete. Čítame o tom u Indiánov v Severnej Amerike, robili tak stredomorské národy Európy či Ázie. Mnohé národy však prinášali svojim božstvám aj ľudské obete. Hoci to znie kruto, aby si ľudia naklonili priazeň nejakého božstva na svoju stranu, prinášali ľudské obete.

Dnes sme v prvom čítaní počuli o Abrahámovej obete. Boh vyzýva praotca Abraháma, aby mu obetoval jediného syna a navždy sa ho vzdal. Keďže mnohí z vás v tomto chráme, bratia a sestry, ste rodičmi, natíska sa jednoduchá otázka: Poslúchli by ste ako Abrahám? Dôverovali by sme Bohu, že sa všetko na dobré obráti? Celá táto scéna je opísaná veľmi dojímavo, možno práve preto, aby zvýraznila dramatičnosť situácie. Na jednej strane nevinné chlapča, ktoré ako všetky deti, dôveruje otcovi, hoci mnohému nerozumie. A potom otec, v ktorom zápasia dva základné pocity: snaha byť verným Bohu a láska k vlastnému synovi. Ako sa asi cítil Abrahám, keď viedol vlastného syna takpovediac na popravu? My vieme, ako to celé dopadlo. Vo chvíli, keď obeta mala byť dokonaná, Boh sa prihovoril Abrahámovi a on nachádza namiesto syna barana v kroví a toho potom obetuje. Všimnime si, že Boh nadovšetko ocenil Abrahámovu vernosť a vieru, keď mu povedal: „Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora ...“ Možno si povieme: Je síce pravdou, že všetko nakoniec šťastne dopadlo, ale musel Boh dohnať túto situáciu až do krajnosti? Ako je vôbec možné, že On, ktorý je láska, žiadal od Abraháma obetu vlastného dieťaťa? Avšak nebolo by múdre, ani spravodlivé, keby sme Bohu v tomto prípade niečo zazlievali. Po prvé: bola to skúška Abrahámovej viery a Boh zabránil Abrahámovi obetovať svojho syna. A po druhé: Boh nielenže žiada od Abraháma takúto veľkú obetu, ale ju aj sám robí. Veď Boh obetoval za nás svojho Syna, Ježiša. A Ježišova obeta na rozdiel od obety Abrahámovho syna bola dokonaná jeho smrťou na kríži.

Drahí bratia a sestry! Zmysel dnešného Božieho slova nie je v tom, aby sme len vnútorne prežili s Abrahámom jeho utrpenie po ceste na vrch Moria, kde mal obetovať syna Izáka. Dnešné slovo upriamuje našu pozornosť na otázku, akej obety sme kvôli Bohu schopní. Abrahám bol ochotný zriecť sa toho najdrahšieho čo mal, vlastného dieťaťa. Boh sa kvôli nám vzdal vlastného Syna a dovolil, aby ho zlí a bezbožní ľudia nehanebne potupili a pribili na kríž. A Boh toto všetko urobil kvôli nám. Môže nás táto Božia obeta nechať chladnými? Ale poďme ďalej, pýtajme sa, čoho sme ochotní zrieknuť sa kvôli Bohu? A vôbec zriekame sa v tejto dobe konzumizmu ešte vôbec niečoho? V tomto smere máme všetci dosť dôvodov spytovať si svedomie. Sme schopní zrieknuť sa toho najlepšieho, čo máme, kvôli Bohu? Môžu to byť práve veci, ktoré vlastníme alebo neusporiadaný život plný nepokoja a vášne alebo aj konkrétne vzťahy, ktoré nás vnútorne zväzujú a bránia nám priblížiť sa k Pánovi. Možno nám chýba Abrahámova viera, že Boh nám ponúka a dáva vždy viac, než si dokážeme predstaviť. Udalosť z dnešného prvého čítania potvrdzuje, že Boh vždy bohato odmení svojich verných.

​Drahí bratia a sestry! Dejiny náboženstiev nám pripomínajú, že národy vždy prinášali svojim božstvám obete. A výnimkou neboli ani tie ľudské. V tomto kontexte Abrahám veľmi pravdepodobne nevnímal Božiu požiadavku na obetu vlastného syna ako niečo nepredstaviteľné. Oproti náboženstvám iných národov je to však jeden veľký rozdiel. Náš Boh neprijíma ľudské obety, ale on sám sa obetuje za nás. Boh zabráni Abrahámovi obetovať syna, ale neskôr posiela na zem svojho jednorodeného Syna, aby nás vykúpil z hriechu. A On dokoná svoju obetu na kríži. Táto Božia láska bude pre nás vždy dôvodom na sebakritiku spojenú s otázkou, koľko toho a či vôbec sme ochotní my obetovať niečo pre Boha. Nech je preto Abrahámova obeta, ktorá je predobrazom Ježišovej obety na kríži výzvou, aby sme dokázali oceniť Božiu lásku a odpovedali na ňu vlastným životom. Amen.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.