15. nedeľa v období cez rok B


Drahí bratia a sestry, vážení poslucháči! Keď sa chystáme na cestu, premýšľame nad tým, čo si so sebou zoberieme. A čím naše putovanie bude trvať dlhšie alebo čím ďalej sme sa vybrali, tým starostlivejšie zvažujeme, čo si so sebou vezmeme. Pred začiatkom dovolenkovej sezóny sa v novinách a časopisoch pravidelne objavujú praktické rady, ako sa baliť, na čo nezabudnúť. Dokonca si pripravíme zoznam, aby sme na nič nezabudli. Inými slovami, žijeme vo svete, v ktorom má vládnuť istota. Pri cestovaní, ale aj v bežnom živote. Dnes sa dá takmer všetko poistiť. Z jednej strany naša prezieravosť je na mieste, lebo môžeme ušetriť veľa peňazí. Zároveň však neúmyselne podliehame ilúzii, že všetko podstatné v živote závisí od toho, ako sa dokážeme materiálne zabezpečiť.

Ako protiklad nášho životného štýlu vyznievajú slová dnešného evanjelia. Ježiš posiela Dvanástich po dvoch do sveta a prikazuje im, aby si nič so sebou nebrali okrem palice. Takúto „púť“ naslepo by dnes absolvoval len málokto. A oni šli. Akú silnú vieru museli mať títo jednoduchí ľudia; ako mocne na nich pôsobilo Ježišovo slovo. Apoštoli Ježišovi dôverovali tak ako nikomu. Už samotný fakt, že dokázali opustiť všetko a proti všetkým obyčajom sa rozišli do sveta, nasvedčuje, že oni v Ježišovi skutočne videli viac ako len obyčajného človeka. Oni v ňom videli Boha, Božieho Syna. Ježiš ich posielal do sveta, žiada od nich dôveru a odovzdanosť a zdá sa, že ich takto chce uchrániť od pýchy a samoľúbosti. Ježišovi učeníci boli tiež len ľuďmi, preto si ľahko pri úspechoch v ohlasovaní evanjelia začať namýšľať. Navyše, ako sme počuli v Markovom evanjelia, boli obdarení mocou a povedzme si: „Kým by takéto úspechy a mimoriadne schopnosti nezamávali!“ Ježiš však od nich žiada absolútnu dôveru, vzdať sa všetkého a ísť. Učeníci si tak nemali myslieť, že ľudia sa obracajú pre ich výrečnosť a schopnosti. Obrátenie je Božím darom. Je to Boh, ktorý dáva túto milosť, on darúva milosť obrátenia. Apoštoli sú tí, ktorí ponúkajú Pánovi seba samých, a ohlasujú evanjelium v nádeji, že nájdu poslucháčov pripravených prijať toto Slovo.

Drahí bratia a sestry! Vzdať sa všetkého či nebyť závislí na veciach tohto sveta. Pri pohľade na ulice našich miest a parkoviská nákupných stredísk sa zdá, že ľudia majú všetkého hojnosť. Na strane druhej podľa prieskumov až tretina slovenských domácností si nemôže dovoliť každý deň mäso. Inými slovami, máme tu veľkú skupinu obyvateľov, ktorí žijú takpovediac z ruky do úst. Krízu ekonomiky môžeme chápať aj ako Božiu výzvu naučiť sa vážiť si hodnoty, ktoré sú dôležité. Vlastniť majetok nie je zlé. Avšak čím menej máme, tým sme vnútorne slobodnejší. Je veľmi dôležité, aby si úspešní ľudia zachovali veľkú dávku pokory a vnútornej slobody. Hojnosť materiálneho bohatstva totiž rýchlo zvádza k ilúzii, že už nič a nikoho nepotrebujem. Toto je však kardinálny omyl, na ktorom už mnohí stroskotali.

Keď Pán Ježiš poslal apoštolov do sveta, prikázal im, aby si okrem palice nebrali nič. Nechcel, aby si namýšľali, že sa evanjelium šíri vo svete predovšetkým ich zásluhou. My sme povolaní šíriť a ohlasovať Božie kráľovstvo. Na prvom mieste to znamená pomáhať chudobným a núdznym, ktorých vždy budeme mať medzi sebou. Ako sme však počuli, skutočné šírenie evanjelia znamená vzdať sa všetkého. Nepodľahnime ilúzii, že spravodlivosť a pokoj vo svete či šírenie evanjelia sú najmä výsledkom nášho snaženia. Toto všetko je Božím nezaslúženým darom. Čo však môžeme a musíme spraviť, je venovať všetky naše schopnosti a talenty, aby ich Boh mohol využiť. Ak zápasime, aby aj na Slovensku bol ľudský život chránený od počatia po prirodzenú smrť; ak sa usilujeme materiálnou pomocou zmierniť biedu doma i vo svete; ak robíme všetko pre zachovanie náboženskej slobody a mieru; sme len neužitočnými sluhami, ktorí robia len to, čo sú povinní urobiť. Tak nás učí Kristus. Avšak potrebujeme sa zbaviť vlastných predstáv o tom, ako by to malo byť. Potrebujeme prosiť Pána, aby sme každý deň v modlitbe či pri bohoslužbe alebo cez našich bratov a sestry poznávali jeho vôľu.

Vážení poslucháči, drahí bratia a sestry! Keď sa vyberáme na dlhú cestu, premýšľame, čo si so sebou zoberieme. Ježiš v evanjeliu žiada od Dvanástich, aby si okrem palice nič nebrali. Odkazuje nám, že byť jeho učeníkom znamená vzdať sa všetkého. Zveľaďovať majetok, ale pritom pamätať, že „nielen z chleba je človek živý.“ Byť Ježišovým učeníkom znamená nepodľahnúť ilúzii, že si vystačím sám. Snažme sa zúročiť talenty, ktoré sme od Boha dostali a pomáhajme tým, ktorí to naozaj potrebujú. Pravá evanjeliová solidarita totiž vždy vychádza z presvedčenia, že každý človek bol stvorený na Boží obraz a má svoju dôstojnosť. Ani my si pri šírení Božieho kráľovstva obrazne povedané „nič neberme“. Pri rozsievaní Slova aj nám vždy bude stačiť to, čo aj učeníkom: absolútna dôvera v Pána, ktorý nám takto dáva účasť na Božom pláne spásy. Amen.

​(Odznelo v nedeľu 12.7.2009 v priamom prenose Slovenského rozhlasu z Kostola sv. Rodiny v Bratislave - Petržalke)

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.