29. nedeľa v období cez rok A


Keď povieme o nejakom človeku, že v svojom správaní neberie ohľad na nikoho, asi ho nechválime. Nebrať na nikoho ohľad je skôr symbolom sebectva a egoizmu. Taký človek myslí iba na seba a jeho okolie trpí. Sú však povolania, kde naozaj v istom zmysle nemožno brať na nikoho ohľad. Sudca, aj keď prihliada na všetky okolnosti trestného činu, nesmie brať ohľad na bohatstvo alebo spoločenské postavenie obvineného. Ak to urobí, právom pochybujeme o jeho nezávislosti. Podobne sú na tom aj lekár alebo kňaz. Liečiť ľudí alebo im nejako pomáhať treba bez ohľadu na farbu pleti, národnosť, náboženstvo, majetok či spoločenský status. Ľahko sa o tom hovorí, ale je ťažšie je podľa týchto slov aj konať.

Napriek tomu sme v Božom slove počuli, ako učeníci farizejov lichotili Ježišovi, keď mu vraveli: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka.“ V tomto lichotení je však vystihnutá pravda o Božom Synovi. Evanjelisti sa netaja, že Pán Ježiš karhal každého, kto si to zaslúžil. Hovoril nepríjemné veci najmä tým, ktorí na takéto zaobchádzanie neboli zvyknutí. Suverénni farizeji a saduceji, ktorí sa cítili byť čosi viac ako ostatní, sa neraz cítili dotknutí jeho slovami. Pán Ježiš však karhal aj svojich vlastných. Ba ušlo sa aj apoštolovi Petrovi. Len málokto počul z jeho úst také tvrdé slová: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské.“ Ježiš skutočne nebral ohľad na nikoho. Preto jeho správanie vyvolávalo občas rozpaky. O to zaujímavejšie bolo sledovať, ako rieši staré ľudské problémy. V evanjeliu mu položili zlomyseľnú otázku: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“

Dane a platby sú vždy delikátnou záležitosťou. Lebo často nie je možné prijať riešenie, ktoré vyhovuje všetkým. Keby sme chceli pretlmočiť túto otázku dnešným jazykom, tak sa pýtame: Do akej miery je spravodlivé, aby jednotlivec prispieval na správu vecí verejných. Ťažká otázka, najmä ak si uvedomíme, že často ani netušíme, na čo peniaze z daní idú a niekedy sú nimi financované aj aktivity, s ktorými nesúhlasíme. Toto bol aj prípad Izraelitov. Platiť dane v Palestíne znamenalo podporovať rímskych okupantov. A čo na to odpovedal Pán Ježiš? Nechal ich, aby mu ukázali daňový peniaz s cisárovým portrétom a potom povedal: „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo a čo je Božie, Bohu.“ Neukazoval im tabuľky s daňovými pásmami, nehovoril o percentách ani daňových úľavách.

Všimnime si, že princíp, ktorý predložil, má dve časti. V tej prvej hovorí, že treba rešpektovať realitu spoločenského systému. Takto farizejom odkázal, aby si uvedomili, komu sú politicky podriadení. Každý štát má aj podľa Božieho zákona právo žiadať poslušnosť i dane od svojich obyvateľov. Vždy je možné diskutovať o tom, koľko a od koho. Je tu však ešte druhé pravidlo, ktoré dáva hranice tomu prvému: „dávať Bohu, čo je Božie.“ My ako veriaci ľudia máme nielen túžbu, ale aj povinnosť uctievať Pána a žiť podľa prikázania lásky k Bohu a blížnemu. My sa mu klaniame, uctievame si ho a tak dávame Bohu, čo je Božie: seba samých, svoju lásku, vieru, úctu i poslušnosť. Preto štát nemá potláčať náboženskú slobodu a brániť ľuďom, aby slobodne a navonok vyznávali svoju vieru a odmietali všetko, čo sa protiví ich svedomiu. Nijaké ľudské ustanovenie nemôže zrušiť Božie požiadavky, lebo ako čítame v Skutkoch apoštolských, „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.

​Keby sme v svojom správaní nebrali ohľad na druhých ľudí, boli by sme sebci. Pán Ježiš nás cez dnešné evanjelium nabáda, aby sme hľadali spravodlivosť. Usilujme sa o ňu v osobnom, ale aj spoločenskom živote. Môže to znamenať, že sa naučíme prijímať ľudí s ich dobrými, ale aj zlými vlastnosťami. Že budeme rovnako dobrí k tým „dobrým“, ale aj k „zlým“. Presne tak sa Boh správa voči nám a podobne nestranne pristupuje aj Pán Ježiš k otázke z dnešného evanjelia. Byť spravodlivý v osobnom živote je nevyhnutný predpoklad, aby sme vedeli vyžadovať a rozlišovať aj spravodlivosť vo verejnom živote. Otázka z dnešného evanjelia nie je iba ľudí činných vo verejnom živote, ale pre nás všetkých. Ak správne pochopíme, čo je cisárovo a čo je Božie, potom aj náš spoločenský život bude spravodlivejší a kultúrnejší.

NAJČÍTANEJŠIE

Na obsahu sa pracuje.