Vážení poslucháči! Výsledky Druhého vatikánskeho koncilu vyvolali medzi mnohými veriacimi eufóriu. Cirkev ochotnejšie a otvorenejšie hovorila o aktuálnych problémoch. Bol to významný krok smerom k hľadaniu odpovede na otázku, ako má žiť katolík v súčasnom svete, aby nestratil svoju identitu. Táto otvorenosť vyvolala u niektorých veriacich dojem, že Cirkev má v pláne revidovať vlastnú náuku. Turbulentný koniec šesťdesiatych rokov poznačený najmä stratou dôvery v tradičné inštitúcie, sexuálnou revolúciou a pacifizmom, zanechal stopy aj v živote katolíkov, najmä v západnej Európe. Najznámejšími udalosťami, kde sa tento vývoj odrazil, boli ťažkosti v Katolíckej cirkvi v Holandsku a silné polemiky okolo encykliky Pavla VI. Humanae vitae. Počas niekoľkých desaťročí vznikla v Európe paradoxná situácia. Mnoho katolíkov otvorene hovorí, že má aj v zásadných veciach iný pohľad ako cirkev, ktorej sú členmi. Sú obeťami ilúzie práva na voľbu, ktorá je v rozpore s pravdou. Tento postoj súvisí aj s presvedčením mnohých súčasníkov, že pravdu nie je možné poznať, preto ani nemáme právo vyžadovať od ľudí život podľa nemenných zásad. Takáto mentalita je najzreteľnejšia v presvedčení aj praktizujúcich katolíkov, ktorí na jednej strane uznávajú, že potrat je zabitím nevinnej ľudskej bytosti, avšak poznačení relativistickou koncepciou chápania spoločenského pluralizmu si rovnako myslia, že nie je správne iných nútiť prostredníctvom zákonov, aby podľa takejto morálky aj konali. Inými slovami: potrat je síce vraždou, ale nemám právo žiadať dosiahnutie stavu, aby si na potrat ani ísť nemohol.

Drahí bratia a sestry! Naša každodenná skúsenosť nám ukazuje, že ak chce človek v našej spoločnosti prežiť, potrebuje využiť každú príležitosť, aby zlepšil svoj život a svoje postavenie. Pod zlepšením života sa má na mysli najmä vyššia kvalita hmotného zabezpečenia a lepší príjem. Hmotné blaho stojí na piedestáli hodnôt a ľudia sú ochotní podriadiť tomuto cieľu veľmi veľa, ak nie všetko. Z jednej strany sa tomu dá rozumieť. V situácii, keď rastú náklady na život, nie je zanedbateľné, aký má človek príjem. A v situácii, keď je nutné získať vyšší príjem, dá sa tomu rozumieť, že toto sa stáva prioritou. Máme však aj mnoho ľudí, ktorý vyšší príjem ani veľmi nepotrebujú, lebo si už zarobili dosť, veľa toho vlastnia a napriek tomu ho uprednostnia aj za cenu straty vzťahov či tradičných rodinných väzieb.

Drahí bratia a sestry! Slávnosťou všetkých svätých sa začína obdobie, ktoré nám hádam až do Vianoc bude pripomínať vlastnú pominuteľnosť. Aj sama príroda svojim správaním uľahčuje naše premýšľanie. Všade je plno opadaného lístia, kvety už takmer nekvitnú, všetko sa pripravuje na zimu. Ročné obdobia sú obrazom ľudského života. A je dobré, že každý rok si môžeme znova a znova pripomínať náš hlavný cieľ: stretnutie s Pánom. Celé toto obdobie začína slávnosťou Všetkých svätých, a to je radostný sviatok. Je totiž oslavou Boha za ľudí, ktorí žili medzi nami a teraz už hľadia na jeho tvár. Samotné slovo „svätý“ vyvoláva v dnešnej spoločnosti rôzne predstavy. Keď povieme „Nerob zo seba svätého“, chceme vyjadriť, aby sa ten druhý nepretvaroval. Byť svätý vyvoláva dojem, akoby človek bol vytrhnutý z reality života a vlastne sem ani nepatril. Takáto predstava nás neláka, veď chceme svoj život prežívať naplno tu a teraz. Napriek tomu platí, že nič nesväté k Bohu nepríde. Inými slovami: Ak chceme prísť k Bohu, musíme sa stať svätými.

Drahí bratia a sestry! Keď cítime, že sme slabí, že sa nám nedarí, hľadáme takého človeka, o ktorého by sme sa mohli oprieť. Väčšinou sú to naši príbuzní a priatelia. Takýto človek je nám oporou a keď mu dôverujeme, dokážeme s jeho pomocou zdolať mnohé prekážky. Ale beda, keby sme zistili, že nás dotyčný klamal alebo sa pretvaroval. Nie je nič horšie, ako keď sa človek cíti oklamaní alebo keď si uvedomí, že zase niekomu naletel. Ľudia si i tak, žiaľ, dôverujú navzájom stále menej. Ale keď by sme stratili k dôveru aj k najbližším, aký by to bol svet, v ktorom žijeme? Žiaľ, aj také veci sa stávajú. Rodičia bezhranične dôverujú deťom, a deti im buď nehovoria celú pravdu alebo, čo je ešte horšie, keďže sa už nechcú o nich starať alebo ľahko získať ich majetok, odsunú ich do domova dôchodcov. Koľko ľudí nás vyzýva, aby sme boli s k sebe milší, slušnejší, správali sa morálnejšie, rešpektovali Desatoro. Ale keď zistíme, že ani títo ľudia podľa Desatora nežijú, sme frustrovaní a zahanbení. Aj tom všetkom rozpráva dnešné evanjelium.

Drahí bratia a sestry! Na Slovensku i vo svete je veľa chrámov zasvätených Panne Márii. Sú venované rôznym udalostiam z jej života alebo nám pripomínajú jej výnimočné vyznačenie. Takto máme začiatkom júla napríklad sviatok Navštívenia Panny Márie, v septembri slávime meno Panny Márie, Sedembolestnú, v decembri jej Nepoškvrnené počatie. Hoci mariánskych sviatkov je skutočne veľa, práve teraz, uprostred leta sa v mnohých farnostiach slávia odpustové slávnosti Nanebovzatia Panny Márie. Ba zdá sa, že tomuto titulu je zasvätených najviac kostolov. Výnimočnosť tohto sviatku spočíva v tom, že prežívame radosť z toho, že Boh si Máriu vzal k sebe z dušou i s telom do neba. Veríme, že Mária bola ešte za života vzatá do neba, že neumrela ako obyčajní smrteľníci. Východná tradícia hovorí nevraví o nanebovzatí, ale o usnutí Panny Márie. I tu si môžeme pripomenúť slová z liturgie svätej omše za zosnulých, kde sa hovorí: „veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení.“ Mária mala výnimočnú milosť a bola oslobodená od smrti, tak ako ju my zakusujeme. Tento dar, túto milosť, si veriaci uvedomovali už od počiatku. Dogma o Nanebovzatí Panny Márie patrí medzi najmladšie, ale kresťania vždy verili, že Mária bola vzatá s dušou i telom do neba. Táto viera nebola nerozumná. Lebo veríme len vtedy, keď máme rozumné dôvody pre vieru. Viera bez rozumných dôvodov by nebola vierou, ale slepou dôverou.